Monika Šavelová

Abstract

The paper aims to describe Danteʼs political critique in the context of period, as represented in the sixth canto of the Inferno, Divine Comedy, introducing and debating with the character of Ciacco.

Key words

political critics, Dante Alighieri, Divine Comedy

Božská komédia, azda najznámejšie dielo talianskeho stredovekého básnika Danteho Alighieriho (1265 – 1321) napísané v rozmedzí rokov 1304 – 1321, je podľa stredovekej tradície vystavané na dualizme opozičných kategórií a ich protikladného umiestňovania – na vertikálnej osi stálo alebo oproti zemi, Boh oproti diablovi. Pojem „hore“ sa spájal s pojmami ušľachtilosť, dobro, kým pojem „dole“ označoval nešľachetnosť, hrubosť, nečistotu, zlo. Geografické poznatky sa miešali s biblickými a filozofickými, s dobovým poznaním legiend, bestiárov, vízií a iných žánrov. Medzi absolútnym pozitívom (nebom) a absolútnym negatívom (peklom) sa rozprestierala duchovná hierarchická vertikála, na ktorej sa budovali vzťahy – jednotlivé bytosti v nej boli usporiadané podľa stupňa svojej dokonalosti; vertikálna opozícia bola nositeľom nábožensko-etického významu, horizontálna opozícia „východisko – cieľ“ predovšetkým nositeľom eschatologického očakávania (KERUĽOVÁ, 2009, s. 44 – 49).

Božská komédia opisuje duchovnú cestu peklom, očistcom a rajom až po stretnutie s Bohom. Hlavné body, resp. orientačné miesta básnikovej cesty (temný les, pláž, vrch), sú symbolmi udalostí ľudského života, no na púť sa vydáva človek z mäsa a kostí, reálny a konkrétny, ktorý pociťuje strach a úzkosť, čím sa približuje bežnému smrteľníkovi a stáva sa pre neho príkladom, vzorom možnosti dosiahnutia najvyššej blaženosti z videnia Boha; tá je za istých podmienok dostupná všetkým

Snaha byť vzorom čitateľovi a priviesť ho na správnu cestu nie je Dantemu myšlienkovo či obrazne vzdialená, lebo ju zreálňuje opisom vlastného príbehu (plného emócií, zážitkov, skutočných postáv, ale aj – zo štylistického hľadiska – básnických oslovení a zvolaní). V tomto zmysle je dielo výnimočné: do rozmeru večnosti vnáša históriu v celej jej konkrétnosti, nehovorí o udalostiach ľudského života v abstraktných termínoch, ako bolo zvykom v stredovekých alegóriách, ale hovorí o osobách, ktoré básnik reálne poznal, a to vrátane ich osobnostných, psychologických odtienkov – opisuje povahy, slabosti, veľké skutky, ktoré im boli vlastné (ŠAVELOVÁ, 2014, s. 26).

V šiestom speve Pekla (v treťom kruhu, kde sa trestá obžerstvo, nenásytnosť) sa Dante sústredí okrem filozoficko-kresťanských sporov traktovaných v celej Božskej komédii aj na politickú kritiku podloženú osobnou skúsenosťou s administráciou mesta Florencie. Autor sa ako rytier zúčastnil bitky pri Campaldine (11. júna 1289; stretli sa v nej florentskí guelfi – obrancovia slobôd a autonómnej politiky talianskych miest – a prívrženci cisárstva, gibelíni z Arezza; Florenťania zvíťazili, avšak samotné mesto nedobyli) a dobývania pisánskeho hradu Caprona na pravom brehu rieky Arna (16. augusta 1289, guelfi opäť zvíťazili; pozri Inf. XI).

Neskôr sa o Danteho politickej činnosti dá opätovne hovoriť až po r. 1295, lebo keď sa podarilo priorovi Gianovi della Bella presadiť vydanie zákona – súdneho nariadenia Ordinamenti di Giustizia prostredníctvom gonfaloniera spravodlivosti Balda Ruffoliho, platného v rokoch 1293 až 1295, stará rodová šľachta, ku ktorej patril aj Alighieri, a latifundisti prišli o svoju právomoc zúčastňovať sa na riadení mesta v prospech novozrodenej vrstvy mešťanov. Neskôr po obnovení možnosti politickej aktivity v meste vďaka zákonu Temperamenti sa Dante (Biely guelf, zástanca cisárskej moci) mohol opäť aktívne podieľať na chode Florencie až po zapísaní sa do cechu (v básnikovom prípade Cechu lekárov a lekárnikov). V roku 1300 sa dokonca stal jedným zo šiestich priorov mestského štátu, a to práve v období najostrejších konfliktov medzi Bielymi (vedenými rodom Cerchiovcov) a Čiernymi (vedenými rodom Donatiovcov) (por. MONTANELLI, 1986, s. 81 – 92 a FELIX, 2008, s. 313 – 316).

Postava Florenťana Ciacca sa objavuje, aby autor potvrdil potrebu prekonať rozpory a malé či väčšie občianske vojny, vojny mestských štátov, a nastoliť istoty plynúce z kolektívnej snahy konať pre bonum commune. V meste ako takom nemôže byť reči o čiastkovom dobre, ale všetci občania musia konať so zreteľom na prosperitu a blaho mesta ako celku – Dante myšlienku rozvíja aj v iných dielach, najmä v Monarchii, ibaže v centre jeho pozornosti nestojí mesto, ale cisárstvo.

Už samotné meno Ciacco vo všeobecnosti môže znamenať pohŕdavú prezývku pažravca, ale taktiež môže ísť len o neutrálne deminutívum mena Giacomo alebo potaliančenie francúzskeho Jacques. Postavu sa dodnes nepodarilo presvedčivo identifikovať, čo však nemá vplyv na Danteho politickú kritiku. Cez postavu Ciacca zároveň v speve vyslovuje proroctvo post eventum o politickej a spoločenskej situácii vo Florencii v rokoch 1300 – 1302. (Zatratenci v pekle sú schopní vidieť budúcnosť, no nepoznajú prítomnosť. Ciacco je výnimkou, pozná aj prítomnosť – udalosti sú budúce len z hľadiska dátumu Danteho fiktívnej cesty záhrobím).

Prechod od hriechu obžerstva či nenásytnosti v širšom zmysle slova k previneniam proti verejnému životu (chodu) mesta (komúny) je podľa Gagliardiho (2014, s. 66 – 72) možný vďaka jeho súvisu s pôžitkami a radosťami plynúcimi zo života komunity fungujúcej v mieri, bez roztržiek a obmedzení. V takomto ideálnom zriadení je všetko všetkých a nehrozia sváry obyvateľov. Podobná argumentácia sa vyskytuje aj v štvrtej knihe Hostiny: otázka šťastia nadobúda sociálny rozmer, lebo Dante hovorí o šťastí človeka ako spoločenskej bytosti – politickú formu šťastia vkladá do rúk jediného panovníka. Imperiál¬ne obmieňa pax romana: mnohí bažia po (materiálnych) veciach, čo spôsobuje vznik nesvárov, konfliktov, vojen – to bráni šťastiu. Ak by vlastnil všetko jeden pán – panovník, cisár –, na zemi by vládol mier a pokoj.

Za pôvodcu všetkého zla považuje Dante nepodloženú túžbu človeka, z ktorej akoby pramenili všetky ľudské nedostatky (v autorovej optike, vychádzajúc z hermeneutickej analýzy, je jedinou podloženou túžbou človeka túžba po Bohu a dosiahnutí jeho vízie, dokonalosti).¹ Okrem toho, autor vytvára analógiu medzi filozofom a cisárom: ako filozof dosahuje dokonalosť poznaním, tak cisár dosiahne dokonalosť vlastnením všetkého – len tak môže prispieť ľudstvu, odstránením túžby po svetských statkoch – hlavnom motíve nezhôd a konfliktov. Cisár sa obetuje v prospech vyššieho spoločenského dobra, keďže bohatstvo bráni šťastiu, vezme na svoje plecia tiaž všetkých negatívnych túžob a zabezpečí človeku šťastie.

K problematike sa Dante vracia opäť v Pekle, a to počnúc prvými spevmi, kde pertraktuje pôvod všetkých necností spočívajúci v chamtivosti, žiadostivosti (tal. cupidigia), čo zobrazuje v symbolickom obraze troch zverov hatiacich mu cestu. Ohľadne ich symboliky existuje viacero triád významov (onsa – lev – vlčica): nádhera – pýcha – žiadostivosť, závisť – pýcha – lakomstvo, zloba – tupá zverskosť – nezdržanlivosť, Florencia – Francúzsko – rímska Kúria atď. (FELIX, 2008, s. 296).

Motív blahobytu mesta sa objavuje v súvislosti s postavou Ciacca aj u Giovanniho Boccaccia v Dekamerone (IX, 8): šťastné otvorené mesto, konzum, pôžitok, spoločné oslavy a tradície komunity. Mesto ešte nie je rozdelené na frakcie, je svorné, súdržné, priateľské voči všetkým, na rozhovor sa používajú slová, nie zbrane – napätie sa uvoľňuje inteligentne, iróniou. Boccaccio popisuje Ciacca ako príživníka, ktorý sa sám pozýval na hostiny bohatých, labužníka a pažravca, no zároveň obľúbeného v spoločnosti a dobrých mravov.

Ciacco žil ešte pred občianskou vojnou (konkrétne biografické údaje nepoznáme, z veršov 40 – 42 však vyplýva, že umrel niekedy počas Danteho života, určite však pred rokom 1300) a prostredníctvom jeho vtedajšieho spôsobu života (sám sa pozýval na oslavy, kde ho svorne prijali) autor pripomína, že každý občan žil vo svete bez hraníc, roztržiek, sporov. Postava nehovorí o meste priamo, opisuje ho ako mesto plné závisti, dokonca ho spája s Dantem, neoznačuje Florenciu za svoje mesto, akoby na znak dištancu („Vo tvojom meste, v ňom už závisť hodne / sa presýpa i vŕši všakovako“ Inf. VI, 49 – 50).² Závisť, jedna z ľudských nerestí, akoby sa stala zákonom mesta a zmenila jeho pokojný a mierumilovný charakter, ovplyvnila sociálny život premeniac ho na všeobecnú podmienku mestského spolunažívania. Občianske vojny pramenia z charakteru jednotlivcov – ich závisti voči druhým, nenásytnosti a „baživosti“ (v Hostine Dante riešil chamtivosť ideálom jediného vládcu – vlastníka všetkého, vďaka čomu sa zamedzia konflikty, spory, vznik vojen). Od začiatku Ciaccovho prehovoru sú centrálne dva výrazy stojace v opozícii: mesto a pokojný, veselý život.

Danteho sa jeho slová plné úzkosti dotknú, takmer ho doženú k slzám. Odpoveď Ciaccovi je osobná, súcitná („Ver, Ciacco, že ma rmútia / a dojímajú k slzám tvoje tresty“ Inf. VI, 58 – 59), keďže s odsúdencom má niečo spoločné – bol vo Florencii politicky aktívny, počas jeho spolupriorátu došlo k rozporom a rozdeleniu na frakcie, rozpoznáva teda vlastný hriech (necnosť) a môže ho oľutovať uznaním, že všeobecné dobro nemožno stotožniť s dobrom jednej politickej strany.

Položí Ciaccovi tri aktuálne otázky, týkajúce sa politickej a spoločenskej situácie vo Florencii (vv. 60 – 63): kam sa rútia Florenťania, či sú vo florentských bojoch nejakí spravodliví a aké sú príčiny takýchto nezhôd, sporov? Ciacco vo svojej odpovedi zdôrazňuje najmä nedostatok spravodlivosti vo velení jednej frakcie nad druhou, no jedna nespravodlivosť nemôže byť nahradená druhou (nespravodlivosťou druhej frakcie), lebo by opäť šlo len o vládu jednej strany, čiže nespravodlivosť založenú na presile (prevahe) jednej frakcie. Dvaja spravodliví – navyše takí, ktorí ostali nevypočutí (v. 73) – nestačia, ak všetci v meste nie sú spravodliví.

Kľúčovým slovom je tu spravodlivosť a treba ju chápať podľa Etiky – pre Aristotela je spravodlivosť „stav, na základe ktorého sú ľudia schopní spravodlivo konať... nespravodlivý je ten, kto si nárokuje mať viac, a napokon ten, kto nedbá na občiansku rovnosť... spravodlivý bude ten, kto dbá na zákony a občiansku rovnosť“ (2011, s. 130 – 132). Cieľom zákonov je spoločný prospech celého národa alebo len aristokracie, a to podľa cnosti alebo inej vynikajúcej vlastnosti. V istom zmysle teda nazývame spravodlivým to, čo v občianskom spoločenstve spôsobuje a udržiava blaho a jeho zložky (ARISTOTELES, 2011, s. 132). Spravodlivosť je „dokonalá cnosť, ale nie osebe, iba vo svojom vzťahu k spoluobčanovi... jediná ukrýva všetku cnosť v sebe. A je najdokonalejšou cnosťou, lebo je bezprostredným použitím dokonalej cnosti“ (ARISTOTELES, 2011, s. 133). Kto ju má, môže ju použiť v prospech verejnosti, spoločného blaha, voči iným, vzťahuje sa na druhého. Na základe doplnenia Aristotela, že mnohí môžu uskutočniť cnosť vo vlastných záležitostiach, no nie vo vzťa¬hoch k iným, lebo je to vec neľahká, lepšie chápeme i Danteho úctu voči činným pre blaho komunity, mesta, napr. k Farinatovi v X. speve. Aristoteles navyše definuje analógiu medzi spravodlivosťou a cnosťou.³

Dvaja spravodliví sú podľa Gagliardiho (2014, s. 70 – 71), vychádzajúceho z Aristotelovho chápania pojmu, pravdepodobne priamo Dante a Dino Compagni, ktorí v dobe občianskej vojny zastávali významné administratívne a politické funkcie vo vedení mesta a ako jediní preferovali zmierenie frakcií, aby sa predišlo zničeniu mesta. Hlavnou príčinou svárov mesta sú pýcha, závisť a lakomstvo (tri hriechy symbolizované troma zvermi) („pýcha a závisť, lakomstvo, tých troje / iskier tam tlie a v dušiach požiar dúcha“ vv. 74 – 75), čiže nenásytné baženie po majetkoch, egoizmus nehľadiaci na vyššie spoločenské dobro – nepriaznivo ovplyvňujú nielen morálku, ale i politiku.

Dante je zvedavý na ostatných významných občanov mesta, ktorí sa zaujímali a starali o jeho dobro, Farinatu degli Uberti (stretne ho v X. speve, v 6. kruhu medzi heretikmi), Tegghiaia a Iacopa Rusticucciho (XVI. spev, 7. kruh, sodomiti), Arriga (danteológom sa nepodarilo presvedčivo ho identifikovať, v pekle ho nestretne), Moscu (XXVIII. spev, 8. kruh, rozsievači rozkolov) a ďalších. Ako zástanca aktívneho, činného života si na nich autor spomína pre ich prínos počas života, preto sa pýta, či sú v nebi alebo v pekle. Ciacco vo Florencii videl samé priestupky, vie, že tí, čo sa javili byť dobrými, takí vskutku neboli, a odpovedá, že sú medzi tými „najčernejšími dušami“ (Inf. VI, 85).

V epizóde s vodcom gibelínov Farinatom (Jacopom degli Uberti) možno lepšie porozumieť významu občianskej cnosti – postavil sa proti zničeniu Florencie po bitke pri Montaperti (1260), a preto si ho Dante vážil, hoci bol jeho politickým protivníkom (umrel rok pred Danteho narodením, no jeho priamymi protivníkmi boli niektorí Danteho predkovia). Taktiež mu vkladá do úst proroctvo post eventum o svojom vyhnaní. Označuje ho za veľkodušného („magnanimo“, Inf. X, 73), čiže schopného urobiť veľké veci pre iných, neuprednostniť vlastné záujmy pred záujmami mesta, komunity. Veľkodušnosť je tu v kontraste s pýchou, závisťou, lakomstvom, pretože uprednostňuje spoločenský záujem pred egoizmom. (Bližšie k výkladu historických udalostí a interpretácii postavy Farinatu pozri ŠAVELOVÁ, 2014, s. 112 – 121.)

Cez Ciacca – žijúceho v dobe svornosti mesta a „jednoty ducha“ jeho občanov – Dante hlása potrebu spravodlivosti ako základ občianskeho pokoja, mieru, stavu bez konfliktov, ktorá sa stáva odkazom pre Florenťanov, ale i všeobecne, prekonať rozbroje, lebo v rozdelenom meste sa spravodlivosť nenachádza, je prevalcovaná individualizmom jednotlivcov či frakcií. Za spravodlivého možno považovať len toho, kto koná v prospech komunity a bezkonfliktne. Celú epizódu možno vnímať na dichotómii otvorené (politicky slobodné, bezkonfliktné) mesto vs. uzavreté mesto, spravodlivosť vs. nespravodlivosť, cnosť vs. necnosť, všeobecné spoločné blaho občanov vs. individualizmus jednotlivcov.

Ciacco je svedok minulého i prorok budúceho života mesta, žil v dvoch rôznych časoch, na zemi a v pekle. Dante tak môže paralelne s vlastnou apokalyptickou víziou Florencie agitovať na občanov a vytvoriť lepšiu víziu budúcej perspektívy mesta, čo vôbec nie je prekvapujúce, vzhľadom na jeho uznávanie činorodého života, spoločenskej etiky v prospech society samotnej.

Autor z odsúdencov ako reálnych postáv vytvára príklady, ako možno zmeniť osud ľudských dejín, núka alternatívy v správaní a činoch ľudí, ako možno konať dobro podľa spravodlivosti. I jeho púť záhrobím mu má ukázať dobro a zlo, cnosti a necnosti, no má (pre čitateľa) i didaktickú funkciu – chce ho učiť čítať vrodený sociálno-etický zákon v prospech spoločnosti a spoločného dobra, pretože ak spoločnosť nadobudne habitus necnosti, sama sa zničí.

Literatúra

ALIGHIERI, D. Božská komédia. Peklo. Bratislava: Tatran. 2008.

ALIGHIERI, D. Convivio. Milano: Garzanti. 2005.

ARISTOTELES. Etika Nikomachova. Bratislava: Kaligram. 2011.

BERTI, E. Il pensiero politico di Aristotele. Roma – Bari: Laterza. 1997.

FELIX, J. Komentár k Božskej komédii. In: ALIGHIERI, D. Božská komédia. Peklo. Bratislava: Tatran. 2008, s. 291 – 405.

GAGLIARDI, A. La Commedia divina di Dante. Tra Averroè e Cristo. Catanzaro: Rubbettino. 2014.

GAGLIARDI, A. La tragedia intellettuale di Dante: Convivio. Catanzaro: Pullano. 1994.

GAGLIARDI, A. – KOPRDA, P. Hostinou sa chcel Dante pohodnúť s filozofmi. Studi italo – slovacchi 4. Č. 2. 2015, s. 93 – 145.

GAGLIARDI, A. – KOPRDA, P. Podklady k hermeneutike stredovekej talianskej literatúry. Nitra: UKF. 2016.

GIACALONE, G. Dante Alighieri : La Divina Commedia: Inferno. Roma: Angelo Signorelli. 1980.

CHIAVACCI(OVÁ) LEONARDI(OVÁ), A. M. Dante Alighieri: Commedia. Bologna: Zanichelli. 2010.

KERUĽOVÁ, M. Hodnotové aspekty staršej literatúry. Nitra: UKF. 2009.

MARTINKA, J. (ed.) Antológia z diel filozofov: Od Aristotela po Plotina. Bratislava: Iris. 2006.

MONTANELLI, I. Dante a jeho storočie. Bratislava: Tatran. 1986.

ŠAVELOVÁ, M. Danteho Peklo: Idey a interpretácie. Nitra: UKF. 2014.

ŠAVELOVÁ, M. Odhaľovanie Danteho intelektuálnej biografie. Nitra: UKF. 2016.

Mgr. Monika Šavelová, PhD., je odborná asistentka na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje stredovekej talianskej a slovenskej literatúre, predovšetkým dielam Danteho Alighieriho, slovensko-talianskym literárnym vzťahom a prekladu.

Kontakt: msavelova@ukf.sk