Viera Žemberová

Abstract

A distinctly initiated return to outstanding personalities of Slovak literary science in the last century is related to generational alignment with precursors, the need to differentiate in their relations and their research, and to indicate continuity in literary equation with the essence and differences of its subjects and beyond the auxiliary sciences in terminology, selection of incident problems.

Keywords

literary science, literary history, methodology, literary-historical generation, research of national literature, poetological and aesthetic systems

Slovenská literárna veda v minulom storočí, zvlášť literárna história, má nielen dejiny, má svoju históriu. Termín dejiny obsiahne čas, problém, osobnosti, jedinečnosť výskumnej tvorby, komparatívny dotyk s inonárodnými vedeckými prístupmi k umeleckej spisbe, k jej tvorcovi a noetike aj estetike v konkrétnej vývinovej línii. Dejiny spojené so spoločenskou históriou, jej ideológiou a vedeckými ideami si žiadajú po uzavretí milénia a vývinových období slovenskej literatúry v minulom storočí, vyrovnať sa s jej históriou, s vkladom a odkazom tých, ktorých nasledujúce generácie v literárnovednom výskume označili za zakladateľov alebo iniciátorov a šíriteľov modernej literárnej vedy. Ako vždy, i teraz ide o proces s prvkom jedinečnej postupnosti, čo znamená, že záujem o literárneho vedca býva iniciovaný odlišnými podnetmi, ale vždy sa smeruje k celostnosti zachytenia tých činností a daností, ktoré ho uchovávajú nielen vo svete literárnej vedy, ale aj v pamäti jeho blízkych, rovesníkov či nástupcov. Jubileá, pripomínajúce desaťročia užitočne naplnené bádaním, ale aj výročie po rozlúčení sa, sprevádzajú návraty – za všetky aktivity z tohto zámeru – k Pavlovi Petrusovi (2007), Viliamovi Obertovi (2011), Petrovi Libovi (2013), Andrejovi Červeňákovi (2015), Stanislavovi Rakúsovi (2015), Milanovi Hamadovi (2015) alebo k Zdenkovi Kasáčovi (2015) aj Jánovi Števčekovi (2017). Iný zámer, ako si pripomenúť výraznú osobnosť, ponúkol Anton Baláž v beletrizovanom rozprávaní o posledných rokov života Štefana Krčméryho v publikácii Povedz slovo čisté (BALÁŽ, 2017).

Na akademickej pôde materských ustanovizní či ako následok širších stretaní sa nad hodnotami výskumu majú publikácie venované viacerým literárnym historikom, ktorí iniciujú generácie nástupcov, aby zachytili vrcholky jestvujúceho literárnohistorického výskumu a vyrovnať sa s jeho metodológiou buď nadväzovaním, alebo detailizáciou jednotlivých „sekvencií“ zvoleného problému s jeho presahom do prítomnosti literárnej histórie alebo javového podložia.

Pamäť a reč literárnej histórie

Literárna veda má prirodzeným pohybom času vymedzenú pamäť, tá má zas na svoju pamäť určenú reč a tá býva (spravidla) dvojaká. Možno sa odtieňmi reči, i tie sú podmieňované kategóriou času, ich nájde aj viac, ale teraz pôjde o „reč“, ktorou sú návraty do jej dejín literárnovedného výskumu, a potom o tú „reč“, keď sa literárna veda vo svojej štruktúre predmetov a nástrojov vyrovnáva svojimi metódami prostredníctvom autorskej tvorby so širšími vývinovými súvislosťami, čím sa do epicentra riešeného problému vnáša ako jeho kontext dobová kultúrna a spoločenská prax. Pripomenutá reč – povedzme výpoveď o tom, čo to bolo, kto to bol, aké to bolo, čo z toho v literárnej vede vzišlo a čo sa s odstupom času, na podnet akej/ktorej pohnútky sprítomňuje práve poznávacia a spoločenská hodnota prežitého, vžitého, dávneho – spočíva najmä v tom, keď sa odkazuje na literárnu vedu, v publikáciách, ktoré si svoje poslanie, byť rešpektovaným sofistikovaným návratom a dokumentom, napĺňajú jednak svoje primárne poslanie vypovedať profesijne presvedčivo, podnetne a s pokorou o svojom tvorcovi a o hodnote toho, čím zostáva aktuálne naďalej nasycovanie literárnej histórie ako hodnotového a javového celku v (dejinách) literárnej vedy. Literárna veda svoju pamäť utvára ako mozaiku z tých súčastí, ktorými uchováva vo vzťahoch i v podmienenosti to, čo obsiahnu po metodologických úkonoch obsahy termínov vývin, proces, kontext, teória, história, metóda, národná literatúra, literárna generácia, literárny program, literárna estetika, autor, tvorba a nimi iniciované ďalšie nevyhnutné postupy uskutočnené v čase a v konkrétnych spoločenských a kultúrnych súvislostiach, aby sa mohla pripomínať nezastupiteľná rola a funkcia literárnej vedy v dejinách (národnej) literatúry, v histórii a teórii výskumu umeleckej literatúry, spravidla aj v medziliterárnych kontaktoch, do ktorých sa dostáva literatúra ako celok, alebo sa za istých vývinových okolností presúva text a jeho tvorca do širších kultúrnych (univerzálnych) súvislostí.

Pamäť literárnej histórie siahla po storočnici tých, ktorí vo svojom čase sa k nej približovali z rozličných postov, ale s vedomím osnovateľov výskumu, s ktorým spojili svoj profesijný život a ich poznanie sa uchovalo medzi istotami a podnetmi svojho predmetu výskumu ako iniciácia, ako i kam možno vkročiť pri štúdiu materiálov. V areálovom výskume rozšírili postupy výskumu kultúrnych komponentov a pritom nerozvrátiť metodologické podložie pri kritických, teoretických, areálových, medziliterárnych, translačných či ďalších aktuálnych operáciách s celkom literatúry alebo s jej konkrétnou autorskou tvorbou. Druhá polovica minulého storočia sa v literárnohistorickom výskume spojila s výraznou generáciou literárnych historikov, ktorí formovali viacero problémových línii do profilových výstupov literárnej vedy, ktorými sa položil metodologicky podnetný heuristický výskum generácie, autorskej osobnosti, diela, písomností, teda toho podložia, ktoré by si po súčasnosť neuchovalo tú vývinovú a javovú hodnotu, keby sa práca s materiálom nebola vklinila do precíznej edičnej činnosti. Cesta Jozefa Ambruša (1914 – 1993) k materiálom z kultúry a literatúry národného obrodenia a literárneho romantizmu nebola priamočiara, ale jej zúročenie prinieslo fundamentálne práce zvlášť heruistického a korešpondenčného výskumu o tvorbe a osobnosti Jána Hollého (v desiatich zväzkoch Diela Jána Hollého, 1950; Ján Hollý očami svojich súčasníkov, 1964, Korešpondencia Jána Hollého, 1967), Jána Kollára (nedokončený projekt Listy Jána Kollára 1, 1991), Daniela Maróthyho (Daniel Maróthy: Dvajaká ľútosť, 1942) a Ľudovíta Štúra (Slovo na čase, 1941; Dielo Ľudovíta Štúra 1 – 5, 1953 – 1957; Listy Ľudovíta Štúra 1 – 3, 1954 – 1960). Partnermi Ambrušovho výskumu boli literárnohistorické výskumy podnecované vedeckými pracovníkmi v Archíve literatúry a umenia v Matici slovenskej v Martine. Vďaka jeho pracovníkom sa presadilo tak potrebné literárnohistorické sceľovanie nespracovaného či roztrúseného literárneho aj iného umeleckého, dokumentárneho a autorského neliterárneho materiálu. Odborná spolupráca prirodzene vrcholila vo vzťahu k druhom a žánrom vo výberoch, syntézach, čím literárnohistorické poznanie dotvárali štúdie kmeňových literárnych historikov Michala Kocáka, Michala Eliáša, Pavla Vongreja, Augustína Maťovčíka, Michala Kovačku a ďalších. Na akademickej pôde mal Jozef Ambruš výskumných spojencov a nasledovníkov vo výskume a v publikovaných prácach v Edmundovi Hlebovi, Cyrilovi Krausovi, Eduardovi Gombalovi, Ľubomírovi Kováčikovi, v Marte Keruľovej, Eve Fordinálovej, Eve Tkáčikovej, Zuzane Hurtajovej a v mnohých ďalších. V roku 1995 Matica slovenská zverejnila dokumenty z Vedeckého kolokvia o Jozefovi Ambrušovi, v roku 2014 sa pôvodné a posledné pracovisko Jozefa Ambruša, dnešný Ústav slovenskej literatúry SAV, vrátil rozpomienkami pri jeho jubileu opätovne k jeho výskumnému odkazu uchovanému v heuristickej, komparatívnej a editorskej činnosti a v literárnohistorickej praxi. V niekdajšom Literárnovednom ústave SAV na Konventnej 13 v Bratislave, v bývalom lýceu slovenských romantikov z prvej vlny slovenského literárneho romantizmu, ktorých štúdiá „v Braslavi“ ukončili učebnicovo uchovávané udalosti zo štyridsiatych rokov predminulého storočia, aby si v meste na Dunaji zvolili za svoje nové pokračovať miesto i mesto na vzdelávanie Levoču aj a tradíciou utvorenou Michalom Hlaváčkom,¹ mali popri Jozefovi Ambrušovi svoje odborné pracovne Ján Mišiak (1914 – 1972) aj Jozef Minárik (1922 – 2008). Na ich výročia a súčasne ako vklad do Pamäti literárnej vedy² pripravili v dnešnom ústave literatúry kolektívnu publikáciu, ktorú venovali dvom návratom. Prvý pomenovali Ján Mišianik a Jozef Minárik v literárnovednej reflexii a v spomienkach, druhý návrat sa vrátil k výskumu a pod názvom Z textov Jána Mišianika vybrali zostavovateľky prácu Dejiny levočského kníhtlačiarstva a z literárnohistorických prác Jozefa Minárika sa pozornosť sústredila na text Folklórne prvky v staršej slovenskej literatúre s osobitným zreteľom na kázeň Joachima Kalinku z r. 1684. Podľa úvodného slova Dany Hučkovej, ide o zverejnený výstup, ktorý nadväzuje na ústavom organizované vedecké semináre o Milanovi Hamadovi, Rudolfovi Chmelovi, Vladimírovi Petríkovi, Albínovi Baginovi, Oskárovi Čepanovi, Františkovi Mikovi. Júliusovi Nogem, Zlatkovi Klátikovi a Viliamovi Turčánym. Po tejto personálnej enumerácii sa vytvára v obrysoch hodnotová mapa modernej slovenskej literárnej vedy. Závažnejší oznam spočíva azda v tom, že sa generácia nasledovníkov v literárnej vede vymedzuje voči predchodcom svojím postojom k dejinám slovenskej literárnej vedy a naznačuje, na ktorú jej historickú (minulostnú) výzvu vo výskume sama reaguje³ buď odkazom, alebo obnoveným podnetom výskumu či koncepcie literárnovedného poznávania. A prečo tak koná, to už napovedia tie výpovede, ktoré z desiatky takto organizovaných seminárov sa uchovajú a prežijú i tak, že sa k nim hlásia tí, ktorí za prítomnosť a budúcnosť literárnej vedy posledné desaťročia aj profesijne a výskumne zodpovedajú. Vývinová genéza slovenskej literatúry sa vyrovnáva s materiálom, jeho heuristikou, metodologickým konceptom jej vymedzenia terminologicky aj periodizačne. Špecifiku výskumu so sebou prinášajú lingivistické požiadavky kladené na výskumníka,⁴ na zhodnocovanie dostredivých prejavov národného a európskeho, slovanského a slovenského vo vývine literatúry po začiatok minulého storočia. Terminologický a javový pohyb medzi pomenovaniami staršia (BRTÁŇOVÁ, 2013, s. 13-21) a stredoveká slovenská literatúra,⁵ problémy poznať a skúmať pramenný materiál, metódy heruistickej práce, metodologické koncepty dejinných syntéz hodnotovo a hodnotiaco sa vyrovnávajúcich s týmto úsekom národnej kultúry a literatúry.

Literárna história v priesečníku „magnetických polí literatúry a umenia“

Rámec návratu k Mikulášovi Bakošovi (1914 – 1972) utvorila osobná, rodinná a reflektujúca rozpomienka Zuzana Bakošovej Hlavenkovej, ktorá ju rozčlenila do podstatných bodov života, osudu a výskumu literárneho vedca. Popri rekonštrukcii genézy Bakošovho celoživotného záujmu o literatúru a kultúru, jeho pobyt v Prahe a v Paríži, ale aj krutú časť života spojeného s procesom okolo buržoáznych nacionalistov v päťdesiatych rokoch a úsilie presadiť svoj výskum v nových a meniacich sa okolnostiach okolo literárnej vedy a postoja kultúrnej praxe voči nej, ťažisko sa sústreďuje na Bakošov kontakt s formalizmom (GÁFRIK, 2016, s. 85) a štrukturalizmom (HOSTOVEC, 2016, s. 51) v publikácii Teória literatúry, jej uvedenie do odbornej praxe v štyridsiatych rokoch a nenaplnený zámer jej nového vydania zo šesťdesiatych rokov. Bakošovské stopy v českej a slovenskej literárnej vede smerujú k Janovi Mukařovskému (SLÁDEK, 2016, s. 61) a Pražskému lingvistickému krúžku, k jeho neprehliadnuteľnej prítomnosti spoločne s Jánom Hrušovským pri iniciovaní v odborných spoločnostiach, pri genéze viacerých periodík a osobitým spôsobom pri slovenskom nadrealizme a profilovej syntéze Avantgarda 38 (BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, 2016, s. 9). Už v roku 1940 opatril Mikuláš Bakoš vydanie zborníka Sen a skutočnosť prvou bibliografiou nadrealistických básnikov poetického a nazeracieho zoskupenia, ktoré v kultúrnej obci reprezentovali Mikuláš Bakoš a Michal Považan. Bakošovu zdatnosť pri organizovaní a profilovaní sa nadrealistov opakovane s uznaním sprevádzali vyjadrenia Štefana Žáryho: „Keby sa spoliehalo na básnikov, nadrealisti by sa nikdy neboli stali skupinou. Boli by zostali osamelými chodcami, potulnými ingricmi, sem-tam by sa objavila nejaká vlasatica, možno aj stálica; boli by čriedou na vlastnú päsť s krčmovými kompánmi“⁶. Bakošov osobný a profesijný život v mladosti aj v zrelom veku utvárali, sprevádzali aj limitovali jeho úzke spojenectvá s pripomenutým filozofom, „na desaťročia komplementárneho bratstva“, s Jánom Hrušovským a profesorom slavistiky na Columbia University v New Yorku univerzite, Klementom Šimončičom: „P. S. – iste bol osud otcovho blízkeho priateľa Klementa Šimončiča menej bolestný. Jeho život ho snáď uspokojil a naplnil satisfakciou. Ale obete a nepochybné utrpenie našich otcov azda len vedú k istote, že ich chyby už nezopakujeme...“ (BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, 2016, s. 25). Praktiky, akými dobová spoločnosť zaobchádzala aj s literárnovedným výskumom, ktorý sa dotýkal záujmov Mikuláša Bakoša, zachytáva rekonštrukcia dokumentov naviazaných na Bakošom pripravenú antológiu prác ruských formalistov Teória literatúry „s vročením 1941“. Antológiu oceňujúco sprevádzali vyjadrenia Štefana Žáryho, výkladom ruského formalizmu prispel Ján Rozner, odmietavo na ňu reagoval úrad Ústredňa štátnej bezpečnosti v Bratislave, ktorá v septembri 1942 vystavila písomne „zákaz kolportáže“ publikácie. Okrem zneisťujúcich osobných vyjadrení viacerých Bakošových spolupracovníkov sa k publikácii alibisticky postavila redakcia periodika Gardista. „Ináč, svedčí len o rozháranosti nášho kultúrneho života, že i dnes ešte nájdu sa u nás ľudia, ktorí takúto knihu zostavujú a vydávajú“ (TEPLAN, 2016, s. 211).⁷ Rezultátom výskumu, doby, statusov vedy a jej pracovníkov so zámerom ustáliť reálie a realitu okolo formalizmu a štrukturalizmu aj vo vzťahu k Mikulášovi Bakošovi sa stal zborník Od iniciatívy k tradícii (MATEJOV – ZAJAC, 2005).

Literárna skúsenosť a literárny život

Literárna veda býva spravidla veľkorysá voči tým, ktorí sa o ňu sústredene zaujímajú, chcú do nej preniknúť svojím výskumom a pripravujú sa vzdelaním na osvojenie si zručností jej teoretického, historického a metodologického podložia. Zámer dokážu, keď sa to dá, rozvinúť aj za podpory svojho prirodzeného talentu, teda schopnosťou porozumieť vývinovému javu, autorskej dielni, konkrétnemu textu „zvnútra“, ale aj tak, že dôkladne poznajú genézu, podmienky, predpoklady vývinu a môžu zvážiť, ako sa to, čím vládne jednotlivec, generácia, národné kultúrne spoločenstvo dokázalo zúročiť v jednom umeleckom artefakte s ambíciou byť autentickou estetickou výpoveďou, alebo stať sa rešpektovanou hodnotou. Personálna genéza slovenskej modernej literárnej vedy sa spája so slovakistickými a literárnovednými štúdiami v prvých povojnových desaťročiach na dnešnej Univerzite Komenského, s osobnosťou Andreja Mráza a Milana Pišúta, ale aj s ponukou pre výrazných absolventov, môcť pôsobiť v Ústave slovenskej literatúry SAV. Generácia, ak sa má tento termín aktualizovať, znamená v tejto súvislosti odkaz na absolventov univerzitného štúdia spojeného s odborom a vyštudovaným predmetom, potom zbližujúce desaťročie narodenia, rok(y) ukončenia akademických štúdií, rané publikovanie, spravidla recenzentské, v dobovej kultúrnej tlači, odborná práca v ústavoch akadémie, neskôr v literárnom živote pre niektorých spomedzi nich také generačné a hodnotové spojenie so spisovateľmi, ktoré im prináša označenie generačný kritik. Literárna veda prostredníctvom vyhraňovania sa v kritickej, historickej, prekladovej, teoretickej, metodologickej línii štúdia umeleckej literatúry a jej tvorcov má literárnych vedcov, prostredníctvom ktorých od šesťdesiatych rokov aktívne vstupovala do literárneho života a oni sa k svojmu pôsobeniu v literárnej kritike a literárnej histórii vracajú s rešpektom aj s ambíciou objektívne zachytiť to, čo sa spojilo v ich generačnom, skupinovom, individuálnom prieniku do objektívneho výskumu slovenskej literatúry a kultúry. Vývin slovenskej literatúry v druhej polovici minulého storočia sprevádza viacero spoločenských a politických ruptúr, ktoré ovplyvnili nemálo autorských dielní a rovnako zasiahli do literárneho života, do kultúrnej praxe, teda aj do literárnovedného výskumu. Na pozadí externých vývinových súvislostí sa povedomie príslušnosti k literárnovednej generácii stáva, obdobne v pôvodnej autorskej tvorbe v päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych aj osemdesiatych rokoch minulého storočia, priveľmi krehké, ba až nejasné, ešte výraznejšie sa to prejavuje na verifikovateľných vzťahoch inštitucionalizovanej literárnej vedy vo vzťahu ku konkrétnym osobnostiam pôsobiacim v literárnej kritike či literárnej histórii. Výskumné presuny z aktívnej literárnej kritiky do literárnej histórie sa stali jednou z príležitostí, ako zotrvať vo svojom záujme a neoslabiť metodológiu vlastného výskumu. Prirodzené plynutie času sprevádzalo rozlične motivované preskupovanie literárnych vedcov v predmetoch literárnej vedy, nech sa odvíjalo od podnetov generačných alebo inak utváraných, aby z odstupu sa overila opodstatnenosť glosovaného prístupu k dejinám literárnej vedy a k osobným dejinám jej pracovníkov, veď „aj historický proces má nejaký zmysel, ktorý nie je daný a priori, ale sa ustavične deje“ (HAMADA, 2013, s. 32). Termín generácia v literárnej vede má spravidla externú hodnotu, a tá je podporená odlišným osobnostným ustrojením, osobitým nadväzovaním metodologických kontaktov s jestvujúcim a dostupným literárnovedným výskumom, s vžitou pojmovou výbavou, genologickou vyhranenosťou a viacerými ďalšími detailami.⁸ Pri všetkých odlišnostiach, dostredivým miestom sú javy kultúra⁹ a umelecké dielo,¹⁰ to platí i preto, lebo postupmi literárnej histórie alebo literárnej kritiky treba v meniacich sa spoločenských podmienkach nachádzať pre ne aktuálny zmysel (TAVEL, 2004, s. 41) a ich hodnotovú opodstatnenosť dotváranú tým, čo možno považovať za prítomné a prejavujúce sa osobnostné aj univerzálne „limity človeka“ (TAVEL, 2004, s. 26) vo vede a v umení. Limity jednotlivca bývajú rozličné, vo vzťahu k profesii literárneho vedca, literárneho kritika alebo inak predmetom výskumu vyhraneného pracovníka, pritom zavážia azda najviac tie noetické a etické. Limity spoločnosti bývajú politicky, ekonomicky, vojensky, etnicky aj inak členitejšie a zložité a v dejoch, ktoré možno označiť termínom kríza, prenášajú sa do krízy literatúry (ČEPAN, 1992, s. 7 – 14) literárneho života a do ich vzájomného výskumu, teda prirodzene dokážu podmieňovať práve limity jednotlivca.¹¹ Paradoxne, väčšina adeptov literárnej vedy vstupuje do jej riečišťa tým najzložitejším, najosobnostnejším a najriskantnejších chodníčkom, recenzistikou s ambíciou byť literárnym kritikom. Pritom „Najvlastnejším kritikovým poľom je stručné, skrátené definovanie podstatných čŕt diela (alebo problému) vzhľadom na jeho predpokladané perspektívy, jeho životnosť, jeho budúcnosť. V kritikovej kompetencii sú aj otázky kultúrnej politiky ad hoc. Kritik sa vyjadruje najmä v jednotnom čísle, vychádza z jednosmerného vzťahu dielo – ja. Jeho najpoužívanejším slovesným tvarom by mal byť podmieňovací spôsob prítomného času. Kritik aktualizuje najmä otázku životaschopnosti diela. S obľubou oživuje veci preto, aby ich, ak treba, nakoniec umŕtvil a pochoval“ (ČEPAN, 1992, s. 20). Generačný kritik (autorský kritik)¹² do takto vymedzenej kompetencie absorbuje program, manifest, estetiku a myšlienkové projekty toho literárneho zoskupenia, za ktoré vypovedá v literárnom živote, zo singulárneho ja literárneho kritika vypovedá, ako ja v pluráli v role generačného kritika. V službách literárnej vedy od ukončenia akademických štúdií zotrvali viacerí rovesníci školení Andrejom Mrázom, prešli vo svojej odbornej praxi od ranej literárnej kritiky (PETRÍK, 2009, s. 103 – 144), hoci aj s puncom generačná, skupinová, postupne do literárnej histórie: „Moja generácia (Noge, Drug, Gáfrik)¹³ nemala túto ambíciu“ (dôvetok: napísať syntetické dejiny slovenskej literatúry). „Gáfrik zostal pred rokom 1945, Noge sa síce pohyboval medzi romantizmom a súčasnosťou, ale tá ho až tak veľmi neznepokojovala. Drug písal o davistoch, ja som síce veľa písal o literatúre po roku 1945, no najmä o próze, a to je na dejiny málo“ (PETRÍK, 2009, s. 206). Pritom Vladimír Petrík dokázal vo svojich uvažovaniach o umeleckom texte preklenúť hroty kritického aktu a naznačovať hodnotový vklad autora i jeho textu aj so zámerom dotvárať štylistikou svojho textu vymedzenie kritického aktu tak, ako ho chápal v šesťdesiatych rokoch Oskár Čepan, „Kritika chápe literárne dielo ako fakt čiastkový, neukončený, ako posledné problematické ohnivko reťazca literárnej ,produkcieʻ. Operuje skúsenosťou života a tézou izolované fakty radí na podklade asociatívneho princípu, pocity a vnemy konfrontuje najmä s predstavami“.¹⁴ Návraty k literárnej kritike zhrnul Petrík do súhrnných postrehov, v ktorých upozorňuje na Milana Hamadu: „Najmä Hamada sa vypracoval na dobového kritika, ktorého názor bol v mnohom ohľade určujúci“ (PETRÍK, 2009, s. 104) a k termínu dobový kritik vnáša aj ďalší svoj hodnotiaci rezultát: „Nie každá literárna generácia má ,svojuʻ generačnú kritiku, ale viaceré áno. Hovorí sa pritom o spoločnom generačnom pocite; v podstate o tom, že kritik, ktorý sa zaujíma o ,svojuʻ generáciu, vidí akosi lepšie do jej vnútra. Medzi nami skutočných generačných kritikov nebolo. Všetci síce chvíľu ,ťahaliʻ so svojou generáciou, ale dosť rýchlo ju opúšťali a hovorili o literatúre ako celku. Tak to bolo s Pavlom Števčekom, Milanom Hamadom, Albínom Baginom a ďalšími. A, pochopiteľne, aj so mnou“ (PETRÍK, 2009, s. 105). Literárny vedec Vladimír Petrík sa natrvalo spája so slovenskou literatúrou 20. storočia, a ako sám pridáva, ak siahol v čase hlbšie, tak len na doznievajúce 19. storočie, lenže treba pridať i to, že z genológie si vybral epiku a príležitostne sa zahľadel i na výsledky literárnej vedy, ak sa odovzdávali do kultúrneho a vedeckého prostredia ako záver istého, čo aj len čiastočne uzavretého problému.¹⁵ Rozhovory o literatúre na podloží času, generačného povedomia, kultúrnej hodnoty a spoločenských ruptúr rekonštruujú prostredníctvom rozhľadenosti a aktívnej prítomnosti Vladimíra Petríka v Hľadaní minulého času to, čo možno aj z odstupu pomenovať ako dôveryhodnú výpoveďou profesionála, kompetentného súčasníka dejov v literárnej vede. Rozhovory o slovenskom literárnom živote od polovice minulého storočia sú autentické a jedinečné, vznikali ako profesionálny dialóg, uchovali si hodnotu literárnohistorickej syntézy tých súčastí kultúrneho, spoločenského, odborného a personálneho sprítomňovania všetkého a všetkých, čo sa napokon, aj keby nebol taký zámer pri genéze publikácie, sa premietlo do osobnej syntézy nielen dejín modernej slovenskej literatúry, ale aj spoločnosti, kultúry a jej praxe, zvlášť výrazne do noriem literárneho života a do rozpätia výskumu literatúry, prózy a jej žánrových realizácií, do tvorby jednotlivých autorských osobností, ktoré literárnokriticky alebo literárnohistoricky zaujali Vladimíra Petríka. Prístup k času a jeho obsahu v slovenskej kultúre a literárnej vede sa pri otázkach a odpovediach zosúladil. Spravidla býva podnecovaný aj limitovaný odlišnými skutočnosťami, ale za nimi vždy ostáva určujúcim činiteľom vôľa i „váha“ toho, o kom, čo i ako sa bude hovoriť. A za Vladimíra Petríka, jedného z výraznej povojnovej generácie pracovníkov v literárnej vede, do ktorej sa osobnostne včlenil, vypovedá jeho literárnokritický a literárnohistorický výskum. Prítomnosť literárnej histórie, ktorá si vyžaduje vyhranenú osobnostnú a špecifickú výskumnú výbavu literárneho vedca vidí v jej zložitej situácii takto: „To všetko chce čas, zicflajš, a na to dnešní mladí bádatelia nie sú stavaní. Preto mám dojem, že tradičná literárna história postupne, ale neúprosne zaniká“ (PETRÍK, 2009, s. 122). Dotyk literárnej histórie a literárnej kritiky objasňuje vo svojom výskume a účinkovaní v literárnom živote zas takto: „Ja som sa ako literárny historik netrápil veľmi vedeckými postupmi. Okrem toho som sa zaoberal literatúrou 20. storočia, teda ešte živou súčasťou dneška. A tak sa mi darilo akosi plynulo prechádzať od histórie ku kritike a naopak“ (PETRÍK, 2009, s. 122 – 123), teda sme na správnom mieste, ak za človeka v zrelom veku spojeného s kultúrou a literárnym životom cez polstoročie sa vynárajú v jeho pracovnom i osobnom prostredí človečenské danosti prelínajúce toleranciu, ústretovosť, pracovitosť, ale aj utiahnutosť a pokoru. Aj preto sa dá porozumieť i tomu, prečo si zvnútornenie svojho života pripomína knihou „pracovných“, ale vyhranene profesijných literárnych rozhovorov o literatúre, a nie inak. Osobnosť literárneho historika, literárneho kritika, príležitostného kultúrneho publicistu Vladimíra Petríka rezonuje v českom a slovenskom literárnovednom prostredí od päťdesiatych rokov 20. storočia vo viacerých významoch. Skutočnosť, že sa nevtieravo usiluje presvedčiť a aj „doložiť“ svoju rolu človeka z okraja diania však ten, kto pozná jeho práce, postoje, reakcie na zložité situácie, musí presunúť ako pozitívne gesto porozumenia do jeho osobného presvedčenia o pokore voči umeniu, vede a životu samotnému. Najskôr takýto prístup k času a jeho obsahu vo vzťahu k sebe zvolí ten, kto neopustil osobné korene svojho rodu pre ich hĺbku a nadčasovosť odovzdávaného odkazu v rode i spoločenstve, ale i ten, kto nejednoznačne, zložito aj vyhranene, možno chvíľami aj osamelo si hľadal svoje miesto vo svete literatúry, literárnej vedy a žitej kultúry. Bez omylu a s právom na licenciu sa dá povedať i do budúcnosti, že kritik a historik literatúry, Vladimír Petrík, sa spájal svojím výskumom, názormi, postojmi s tým, čím slovenská literárna veda žila od druhej polovice 20. storočia po súčasnosť. A pri lustrovaní tak rozsiahleho dejinného času, kultúrneho života, neboli to jednofarebné desaťročia, ktoré sa by sa zliali iba do pocitu osobnej závažnosti či významnosti. Petríkove práce v literárnej vede¹⁶ patria medzi tie, ktoré sa pohybujú na vymedzenej ploche druhu, žánru, generácie, poetológie, filozofovania, estetiky či autorskej dielne. Vedomie vymedzenia „problému“ treba najskôr chápať ako osobnú výzvu na precíznosť, trpezlivosť, analytickosť, jednoducho na ponornosť voči dostredivému miestu umeleckého textu, a to aj preto, lebo ide aj v tejto súvislosti predovšetkým o autora, doplňme o „rolu“ i „štatút“ stratégie autora v umeleckom texte. Na viacerých miestach vo výskume Vladimíra Petríka prevažuje dejinný, intímny čas v jeho variáciách a premenách, čo znamená, že ide o ten typ metódy práce s umeleckým textom, ktorý prekračuje horizontálu textu a sústreďuje sa na vertikálne vnútrotextové podložie, ktoré smeruje prostredníctvom stratégie autora, k filozofovaniu o umeleckom texte, prosto k spôsobu utvárania stratégie textu. Možno, že prežíva naivná a zjednodušená predstava o literárnom vedcovi ako o mužovi, ktorý sa od svojich navrstvených kníh nedostane ďalej ako po roh svojho pracovného stola, teda realita mu uniká tak, ako mu unikajú prosté ľudské starosti i radosti. A že to tak nie je a vedec si svoje spoločenské miesto formuje nie prosto a nie jednorazovo, dokumentujú rozhovory venované hľadaniu minulého času, v ktorých sa rekonštruuje cesta od štúdií k literárnej vede, hovorí sa o ľudskom i profesijnom pôsobení v ústavoch na výskum slovenskej literatúry v Slovenskej akadémii vied, vážne slovo sa vyriekne o dramatických desaťročiach druhej polovice 20. storočia, pripomenú sa tie osobnosti, ktoré v nich zohrali svoju rolu a nemálo pozornosti sa venuje próze jednotlivých desaťročí. Rozhovory si vyslúžili vymedzenie hneď v úvode publikácie, naznačuje sa, že má memoárové podložie: „Pravda, všetko závisí od osobnosti, jednak pýtajúceho sa, jednak odpovedajúceho. Na správne položené otázky môžu byť zaujímavé, neošúchané odpovede, inak rozhovor neprinesie veľa nového. Ale v rozhovore nejde len o fakty, ide aj o zážitok. Odhaľuje sa človek, nie téma“ (PETRÍK, 2009, s. 9). A tak v expozícii sa ukotví to, čo je v práci s umeleckým textom i v práci s odborným textom o umeleckom diele podstatné, a to spočíva v schopnosti porozumieť tomu, kto za ich vznikom stojí. Rozhovory o tom, čo i ako to bolo, čo z toho zostáva medzi nami s Vladimírom Petríkom sú autentickou a ostávajú vzácnou správou o dejoch, činoch, postojoch jednej profesie v konkrétnej dejinnej dobe, za ktorú vypovedajú autori a ich umelecké dielo, aby bolo aj z odstupu zrejmé, v čom spočíva sila slova. Rozhovory nemoralizujú, ale hovoria o morálke, nesúdia, len si pripomenú priebeh pomenovanej udalosti a jej aktérov, naznačujú prepojenosť na český kultúrny a literárnovedný svet a jeho predstaviteľov v spojení s nežičlivým okamihom (Jiří Hájek, Ladislav Štoll) alebo pre ich nadčasový dosah (Jan Mukařovský, Ladislav Patera) podľa autora rozhovorov. Postoj spomínajúceho ako strategická rola, ktorú si osvojil Vladimír Petrík v rozhovoroch s tak závažným dosahom pre vývin slovenskej literatúry posledných desaťročí mu pripisuje neprehliadnuteľné poslanie mravného i diferencujúceho kultivovaného glosátora toho materiálu, ktorý sa raz presunie zo prežitej prítomnosti pamätníkov a do projektov navrstvujúcej sa „novej“ literárnej histórie, kde takto zvolený postoj k priebehu, výkladu i zvažovaniu toho, čo prežili tí, čo tam boli, teda i tí, čo majú vyprofilovaný „názor“ na nedávnu spoločenskú i kultúrnu minulosť, stáva sa studnicou nielen na sústreďovanie faktov, ale predovšetkým na ich objasňovanie, možno aj na tvarovanie podložia budúceho objektívneho výkladu moderných dejín národnej literatúry.

Literárnohistorické reminiscencie

Ľudia v istých okamihoch svojho aktívneho profesijného života zaokrúhľujú naplnené roky i tak, že sa vracajú k tomu, čo zapĺňa ich pracovný stôl, no a v literárnej vede toto nepísané spoločenské pravidlo platí naisto. Literárny historik Rudolf Chmel (1939), posledné roky pôsobí na Karlovej univerzite, ale svoj spoločenský záujem, ktorým prekračuje pôdorys literárnej vedy si pripomenul za pomoci vydavateľstva Kalligram súborom svojich kultúrnych, kulturologicky a politologických prác, ktoré vyšli pod spoločným, azda aj zneisťujúcim pomenovaním Romantizmus v globalizácii. Malé národy – veľké mýty (CHMEL, 2009). Vydavateľ rozčlenil tematicky a problémovo i časovo a vzťahovo súbor do piatich blokových častí, vo všetkých však dominuje slovenská problematika v slavistickom a európskom dejinnom kontexte. Prvá časť siahla do predminulého storočia a venuje sa tým osobnostiach z národných dejín, ktoré podľa autorovho zváženia zasiahli do národného pohybu či už osobnostne, svojou tvorbou, alebo názormi na formovanie budúcich národných dejov, aj preto sú medzi nimi Ľudovít Štúr, Jozef Miroslav Hurban, Samuel Štefanovič, Štefan Launer, Albert Škarvan, Ján Lajčiak, Alexander Matuška a Ivan Kadlečík. Tentoraz svoj raný literárnohistorický výskum a záujem o genézu a rozvíjanie sa slovenskej literárnej kritiky Rudolf Chmel zužitkoval tak, že ich napojil na politický, ekonomický a kultúrny kontext európskeho etablovania sa národa prostredníctvom výrazných osobností s predstavou, ako napredovať a emancipovať sa v meniacich sa podmienkach moderných národných spoločenstiev. Emancipačné pohyby v minulosti či v žitom čase Rudolf Chmel objasňuje v naširoko rozprestretom dejinnom a v jeho rámci aj sociologickom a kulturologickom dotyku, aby jeho výklad „romantizmu v globalizme“, takmer vždy nepriamočiarych aj zložitých, nadľahčených i vystupňovaných názorov a ich uskutočnení, smeroval k príčine a následku problému, ktorému sa venuje v národných i medzi národmi jestvujúcich kontaktoch. Návraty k nemnohým spomedzi tých za posledné dve desaťročia, ktorí svoju odbornosť spojili s literatúrou a jej tvorcom do mnohoročného výskumu, tak voči ním sa literárna veda spravidla, ale býva to aj inak, obráti svojou výzvou, aby využili na jej prospech preniknú vzdelanie na osvojenie si zručností jej teoretického, historického, metodologického podložia. Výzva sa napĺňa z generácie po novú generáciu literárnovedných výskumníkov, čo značí, že povinnosť vedenia a poznania si vyžaduje precízne vyrovnávanie sa s materiálom, metodológiou a povedľa nemôže ostať ani mravnosť vedeckej práce, ktorá zanecháva profily osobností literárnej vedy nielen v jej krátkodobej pamäti/ histórii, ale v syntézach z dejín jej scientistického odboru.

Literatúra

BALÁŽ, A. Povedz slovo čisté. Bratislava: Literárne informačné centrum. 2017.

BOKNÍKOVÁ, A. – DAROVEC, P. (eds) K dielu Jána Števčeka. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského. 2017.

BRTÁŇOVÁ, E. – VANEKOVÁ, O. (eds) Pamäť literárnej vedy. Ján Mišianik, Jozef Minárik. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry. 2013.

BRTÁŇOVÁ, E. Mišianikove pohľady do staršej literárnej kultúry. In: BRTÁŇOVÁ, E. – VANEKOVÁ, O. (eds) Pamäť literárnej vedy. Ján Mišianik, Jozef Minárik. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry. 2013.

ČEPAN, O. Literárne bagately. Bratislava: Archa. 1992.

GÁFRIK, R. Mikuláš Bakoš a osud ruského formalizmu na Slovensku. In: TEPLAN, D. (ed.) Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 2016.

GOLEMA, M. (ed.) Literárna veda včera a dnes. Banská Bystrica: Beliana. 2015.

HAMADA, M. Sizyfovský údel. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1994.

HAMADA, M. Odpovede. Levice: K. K. Bagala. 2013.

HOSTOVEC, T. Současnost a strukturalizmus. In: TEPLAN, D. (ed.) Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 2016.

CHMEL, R. Romantizmus v globalizácii. Malé národy – veľké mýty. Bratislava: Kalligram. 2009.

IHRINGOVÁ, K. a kol. Kultúrne premeny očami Milana Hamadu. Červený Kostelec: Mervatr. 2015.

KOREC, P. a kol. Osobnosť Slovenska. Andrej Červeňák (22. 5. 1935 – 11. 2. 2012). Malinovo: Vydal JUDr. Peter Korec vlastným nákladom. 2015.

MATEJOV, F. – ZAJAC, P. (eds) Od iniciatívy k tradícii. Štrukturalizmus v slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť. Brno: Host. 2005.

NĚMCOVÁ, L. (ed.) Umelecký text a teória literatúry (Stanislav Rakús). Prešov: Štátna vedecká knižnica. 2015.

POSPÍŠIL, I. (ed.) Diptych na počest prof. PhDr. Petra Libu, DrSc. In: Slavica Litteraria X16, 2013, č. 1-3.

PETRÍK, V. Hľadanie minulého času. Otázky Vladimír Barborík. Bratislava: Slovart. 2009.

SEDLÁK, I. a kol. Dejiny slovenskej literatúry I. Bratislava: Literárne informačné centrum – Martin: Matica slovenská. 2009.

SLÁDEK, O. Jan Mukařovský a Mikuláš Bakoš. In: TEPLAN, D. (ed.) Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 2016.

SOUČKOVÁ, M. (ed.) Z problematiky literárnej vedy (Pavol Petrus). Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity. 2007.

ŠÚTOVEC, M. (ed.) Oskár Čepan: Literárne dejiny a literárna veda. Bratislava: VEDA. 2002.

TEPLAN, D. (ed.) Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 2016.

TAVEL, P. Zmysel života podľa V. E. Frankla. Bratislava: Iris. 2004.

TUČNÁ, E. (ed.) Blog Viliama Oberta. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 2011.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk

---