Viera Žemberová

Abstract

The literary history and the research of literary Romanticism. The research directed from the material to the synthesis in Slovak literary history at the turn of the last two centuries focused on Slovak literary Romanticism. On the one hand, the probes were expanded into the generational background, above all, the personalities who in earlier research remained in the shadow of the dominant figures of the first and the second waves of Slovak literary Romanticism. In fact, the research was concentrated upon the investigation of the conditions for the development of Slovak literary messianism and also expanded his interest in the spiritual line of Slovak literary Romanticism in poetry from the philosophical, aesthetic and poetological aspects in the 19th century. For the research of the literary history of the period under review, the output concerned the developmental or genologically profiled syntheses devoted to literary criticism and creative work by Cyril Kraus, Pavel Vongrej, and Rudolf Chmel. The authors of the second volume of the History of Slovak Literature are Stanislav Šmatlák and Oskar Čepan. The comparative meetings of literary historians and experts in the 19th-century literature, and predominantly, Romanticism were prepared in the form of a colloquium dedicated to the literary theorist and historian Peter Zajac.

Keywords

literary Romanticism, literary history, literary criticism, literary generation, genre theory/ genology

„V prácach o slovenskom literárnom romantizme sa často stretávame s názormi, že náš romantizmus je vzhľadom na iné národné literatúry málo „romantický, že sa oneskoril a málo zužitkoval tie podnety a možnosti, ktoré poskytol európsky romantizmus.“ (KRAUS, 1999, s. 7.)

Slovanský a slovenský literárny romantizmus má v národných spoločenstvách a v ich odlišnom kultúrnom kontexte viacero špecifík aj odlišností a rozdielov, ktoré súvisia so štátotvorným, politickým a emancipačným procesom na kontinente v 18. a 19. storočí. Európsky literárny romantizmus výrazne formovali svojou estetikou a poetológiou kultúrne a umelecké aj literárnovedné procesy, zvlášť závažne spoločenské tendencie, pôsobiace predovšetkým na nemecký, ruský, poľský, francúzsky a anglický prístup k poslaniu, poetike a vyjadreniu národného konceptu a ním iniciovaného aj limitovaného postupu a nazerania na národné vývinové okolnosti, ale neprehliadnuteľne aj estetické hodnoty profilujúce národný program zakomponovaný do spisby literárneho romantizmu. Vždy však ide o premyslené a tendenčne pointované názorové a estetické postoje k problému a noetickému pôdorysu textu. Vzťah medzi noetikou, ideológiou a etikou, formou aj sémantikou ich zakomponovania do literárnej estetiky textu významne formujú, popri národno-kultúrnych a koncepčných odlišnostiach romantizmu a literárneho romantizmu, autonómne poetologické systémy autorských dielní tvorcov lyriky, epiky a drámy, nie raz sú sprevádzané tvorcovým filozofickým a konfesijným nazeraním „na svet“ a jeho dobové reálie.

Historické, predovšetkým politické, ekonomické a širšie chápané spoločenské súvislosti utvárania a emancipovania slovenského etnika a jeho kultúrneho života v 18 a 19. storočí sa napájajú alebo reagujú na procesy európskeho geopolitického rozhodovania, v ktorom časť a celok v prejavoch spoločenského (politického) romantizmu zotrvávali spravidla aj vo vzájomnej tenzii. Generačné a personálne vzopätie sa slovenských literárnych romantikov má názorovú genézu a rané generačné prejavy na prelome 18. a 19. storočia, ťažiskom sa stali 30. roky predminulého storočia, vtedy ideové a ideologické precizovania národnej ambície silnejú svojou prvou vlnou. Proces spoločensky a aktivitami uplatňovanej národnej romantickej ideológie a jej pragmatickej kultúrnej podpory sa nerovnomerne rozvíjajú medzi 40. a 60. rokmi 19. storočia, ale súbežne v týchto desaťročiach postupne slabne a začína personálne, autorsky aj v tvorbe doznievať raný koncept slovenského literárneho romantizmu popri nástupe spoločenského a literárneho realizmu s ním iniciovanými prirodzenými vývinovými procesmi aj s ich následkami. Prejavom dôsledkov pre romantickú stratégiu národných dejín, predovšetkým uplatňovaním hodnotových ambícií a strategických zmien pri nástupe formálne (modernej) politiky na kontinente, sú výrazné geopolitické zmeny, vojenské krízy, s ktorými sa spája vstup moderných národov a štátnych útvarov do 20. storočia; v umení tento proces dotvárajú vedľa literárneho realizmu viaceré invenčné názorové, estetické a výrazové experimenty.

„Formovanie slovenského literárneho romantizmu prebiehalo veľmi zložito [...] v európskom kontexte existuje veľké množstvo dokonca až typologicky protikladných definícií romantizmu...“ (ČÚZY, 2002, s. 80 – 81.)

Pod vplyvom európskych etnických, emancipačných a kultúrnych pohybov sa formuje na prelome dvoch storočí dobou i generáciami rešpektované Kuzmányho,¹ Ľ. Štúrovo,² S. B. Hroboňovo³ vymedzovanie pojmu umenie a z neho odvodené presadzovanie a chápanie autentického etnického a občianskeho prejavu v národnej kultúre emancipovaného spoločenstva. Na zámery Ľudovíta Štúra,⁴ jeho generačných stúpencov aj žiakov mali určujúci vplyv politické udalosti dobovej Európy. Filozofická a kultúrna príprava ranej (prvej) slovenskej romantickej generácie⁵ sa odohrávala v atmosfére doznievajúceho európskeho osvietenského racionalizmu tak, ako ho kultivoval klasicizmus, a do národnej kultúry a literatúry ho prenášal vo svojom humanitne zamýšľanom programe Ján Kollár. (Ladislav Čúzy naznačuje, že medzi takmer určujúce podnety na vytvorenie Štúrovho systému umenia mali koncepty Karola Kuzmányho O kráse a Jána Kollára O literárnej vzájomnosti mezi kmeny a nárečími slavskými. ČÚZY, 2004, s. 11.) Jadro Kollárovho národného programu osnovali dve tézy. V súlade s nimi inicioval úvahy, ako vybudovať a rozvíjať slovanský celok z početného spoločenstva slovanských národov a národností. Slovanský „svet“, ako si ho želal Ján Kollár, by vnútorne prepojila duchovná aj kultúrna blízkosť jednotlivých národných útvarov a univerzálna humanitne a mravne prijatá, predovšetkým uskutočňovaná aj spoločensky širšie a prakticky uplatňovaná téza ľudskosti. Kollárov program počítal pri svojej praktickej realizácii so slovenskou inteligenciou a jej adresoval aj svoj zámer prirodzene sa vkliniť do podložia budúceho slovanského celku inštrukciu o slovanskej duchovnej vzájomnosti. Od nej očakával nielen prirodzenú etnickú súzvučnosť, ale považoval ju aj za podnet na ich národnú a kultúrnu emancipáciu medzi sebou, no aj voči zložitým európskym pohybom. Ľudovít Štúr a jeho generační stúpenci si vplyvom nemeckých štúdií osvojili hegelovský idealizmus, herderovský projekt dejinných perspektív pre európske národy a svojou ambíciou ich osvietenský racionalizmus už svojou podstatou neuspokojoval. (VARGOVÁ, 2004.) Ľudovít Štúr sa zoznámil s myšlienkami liberalizmu, náboženského kriticizmu a demokratizmu, názorom sa zbližoval a osvojil si „činorodý realizmus“ (BODNÁR, 1983, s. 128), aj preto sústredene reagoval na potreby reálneho (národného) života a na vyhrotené politické, etnické a sociálne tlaky v slovanskom a európskom prostredí po dramatických politických udalostiach v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Komplikujúca sa politická aj vnútroštátna situácia slovenského národa, teda aj praktické neúspechy Štúrovho dobového národného programu, otvárali slovenský filozofický a duchovný priestor od druhej polovice storočia myšlienkovým prúdom, ktoré prekročili pôvodný nazerací a výrazový interiér slovenského priestoru a s porozumením reagovali na európske pohyby, ktoré si jednotlivci názorovo aj poetologicky osvojovali. Išlo predovšetkým o pozornosť venovanú mesianizmu (HOMZA, 1999, s. 15 – 18), fideizmu a novému racionalizmu, ním iniciovanému ranému literárnemu realizmu. V tejto súvislosti zaváži, že „Štúrova koncepcia umenia či skôr básnictva (pričom pojmy básnictvo a poézia zastrešovali vlastne celú literatúru) bola predovšetkým prostriedkom na plnenie národnobuditeľských cieľov. Všetky základné problémové línie Štúrovho myslenia smerujú k naznačeniu perspektívy vývinu slovanských národov a predovšetkým slovenského národa“ (ČÚZY, 2002, s. 80), čo naznačuje, že i takto myšlienkami na zmenu emancipoval „svoje“ národné spoločenstvo, čo súviselo s jeho ideologickým konceptom slovenského spoločenského romantizmu ako nástroja overovaného v dobovom praktickom koncepte politiky, ktorý nezavŕšil Ľudovít Štúr ani jeho generační súčasníci jeho reálnym uskutočnením. Štúrov program si osvojil východiskovú tézu Hegelovho filozofického učenia, ktorá sa dovoláva jednoty ducha a predmetnosti, v ktorej „pod pojmom duch rozumel Štúr v podstate syntézu etických hodnôt, ktoré mu ponúkalo kresťanstvo vo všeobecnosti s mýtizovanými, samozrejme kladnými vlastnosťami slovanského etnika. Neskôr hovoril v národnobuditeľských intenciách skôr o slovanskom duchu, ktorý má obsahovať a oživovať slovanskú a slovenskú poéziu.“ (ČÚZY, 2002, s. 81.) V podloží Štúrovho národného programu sústredeného na historickú identitu pôsobili voči jeho ideovému a spoločenskému zámeru Hegelove kontrastne pôsobiace inštrukcie. Prvá vypovedá o tom, že „slovanské národy [...] už nemajú budúcnosť, pretože sa zastavil ich duchovný vývoj,“ ďalšia presviedča o tom, že „čo je rozumné, je skutočné, a čo je skutočné, je rozumné.“ Napokon i to je možný a dostupný spôsob, ako sa dopracovať k slobode, teda aj k slobode ducha, veď „jednoduchý rast človeka je rastom jeho slobody, oslobodzovania (sa) z pút pudov, inštinktov, zmyslovosti, zo závislosti od vonkajších okolností.“ (BODÁR, 1983, s. 123.) Napriek hegelovskému vymedzeniu etnických „limitov“ sa Štúrova estetická koncepcia sústredila predovšetkým na utvorenie, vymedzenie a uskutočnenie národnobuditeľských cieľov a na formovanie slovenskej romantickej literatúry, hoci tá sa a priori nestala jeho primárnym zámerom. (ČÚZY, 2002, s. 82.)

„Projekty romantickej koncepcie literatúry vznikali v čase, keď sa naši romantici pripravovali vstúpiť do literárneho života a hľadali vhodný priestor na vlastnú prezentáciu a realizáciu.“ (KRAUS, 1999, s. 43.)

Generácia prvej vlny slovenských (literárnych) romantikov z 30. rokov 19. storočia sa obracia k myšlienkam národnej identity, národného (literárneho) jazyka a k národnej (aj slovanskej) emancipácii v najbližšom okolí aj na kontinente. Osvietenský racionalizmus nevyhovoval tejto generácii už aj svojím chápaním aktuálnych otázok národa a dobovým konceptom chápania dejín. Kollárov (utopický) program slovanskej vzájomnosti, vybudovaný na myšlienke kultúrnej a jazykovej príbuznosti, vymieňali romantici za kultúrnu a osvetovú prácu medzi svojím ľudom a spoločensky sa formujúcim meštianstvom. Štúrove spoločenské zámery a politické ambície vrcholia tézou o slovenskej národnej nezávislosti, o emancipovaní sa v mnohonárodnom štátnom útvare, o generáciou romantikov podporenej a rozvíjanej ľudovej tradícii, a tieto zámery sa uzákonením spisovného jazyka v štyridsiatych rokoch 19. storočia postupne dostávali do kultúrnej praxe prostredníctvom dobových tlačí a časopisov, knižnými vydaniami autorských textov. Program slovenského národného obrodenia však vo vnútri generácie, v nastupujúcich mladších vlnách literárnych romantikov, predovšetkým ide o levočskú odnož vedenú Jánom Franciscim, opakovane otvárala pôvodný myšlienkový koncept národnej identity, ale aj aktuálnosť estetického a noetického zámeru romantickej literárnej tvorby (Janko Kráľ, Ján Francisci, Štefan Marko Daxner). Druhá vlna literárnych romantikov od 40. rokov sa dovolávala radikálnejších politických aj sociálnych činov, ale aj zvýraznenia emancipačného prenikania do európskej kultúry práve slovenskou romantickou tvorbou, pretože v jednotlivostiach túto ambíciu objektívne svojou artistnosťou a estetickou hodnotou reprezentatívne napĺňala (Janko Kráľ, Andrej Sládkovič Ján Kalinčiak).

Jozef Miloslav Hurban v literárnohistorickom spise/eseji Slovensko a jeho život literárny (1847) ponúka svoj prístup ku skutočnosti: „Teraz čo chce žiť, musí mať farbu aj vôňu národnosti. Duch národa je jeden subjekt, ako jeden človek, jedna osoba. Ako tento má svoje zvláštnosti, svojho ducha pôvodného, iba jemu samému náležiaceho, ktoré určiteľnosti ho robia osobou od osoby druhej rozdielnou, tak práve má aj jeden celý národ svoju takú, od iných ho oddeľujúcu osobnosť.“ (HURBAN, 1977, s. 77.) Hoci pripomína, romantici stoja pred akútnym javom, do ktorého zahrnul problém identity, jazyka a literatúry. Úsilie precizovať pevné podložie národnej identity preniesli na literárnu tvorbu, lebo jej tvorca, podľa romantikov, je taký iba spisovateľ, ktorý je „s národom zžitý, bytostne spriaznený.“ (KRAUS, 1999, s. 94.) Na týchto aj takto vymedzujúcich častiach, ktoré utvoria pre to, čo sa osvedčuje literárnym romantikom ako národné, sa v slovanskom priestore kontinentu mení na overiteľný a rešpektovaný stav, a to si žiada premyslene pracovať aj v nastupujúcich generáciách slovenských literárnych romantikov. Literárna história sleduje profilovanie národného programu, konceptu literárneho romantizmu, premeny poetológie a rozvíjanie literárnej estetiky v romantickej lyrike a epike z materiálov dobovej literárnej kritiky, zo zverejnených výkladov, interpretácií, z názorov na dobovú literárnu spisbu z dostupných prác Jána Francisciho (próza), Mikuláša Dohnányho (dráma), Jána Kalinčiaka (Štúrov projekt slovanskej poézie), Ľudovíta Kubániho (žáner román), Pavla Dobšinského (slovenské povesti) a ďalších, mladších, predovšetkým Mikuláša Dohnányho.

Medzi Ľudovítom Štúrom a Jánom Kalinčiakom vzniklo názorové napätie, ktoré sa odvíjalo od jeho „polemického zhodnocovania Štúrových názorov“. Ťažiskom názorovej a postojovej tenzie voči národnej ideológii a jej anticipácii v umeleckej spisbe sa nestali Štúrove estetické nazeranie na romantickú spisbu, ale „odmietnutie (jeho) prepiatych perspektív rozmachu veľkého slovanstva“ (ČÚZY, 2002, s. 83), hoci v štyridsiatych rokoch aj Ján Kalinčiak patril medzi tých, ktorým osvetovo, kultúrne aj politicky formulované národnobuditeľské ambície Ľudovíta Štúra boli blízke. Do Kalinčiakovej názorovej výbavy pri zhodnocovaní estetiky prozaickej spisby patrí záver, podľa ktorého sa musí rešpektovať „myšlienka nutnosti podriadiť sa individualite celku“, obdobne sa vyjadruje k filozofickému reflektovaniu slobody, nebráni sa zverejniť svoj postoj k podstate problému literatúry a estetiky, ten podporí svojím aktívnym postojom romantikov k folklóru. (Svoj výskum Kalinčiakových názorov L. Čúzy v pripomenutej práci sumuje takto: „Ján Kalinčiak sa v 50. a 60. rokoch relatívne často vyjadroval k literárnoestetickým problémom. Je len škoda, že sa mu nepodarilo svoje názory syntetizovať do ucelenejšej podoby a azda aj explicitnejšie teoreticky vyjadriť svoj vzťah k romantizmu.“ ČÚZY, 2002, s. 89.)

Štúrov program národnej emancipácie, iniciácie kultúry a literárnej tvorby v jeho jednotlivostiach podľa presvedčenia slovenských literárnych romantikov mal smerovať od uzákonenia spisovného jazyka k organizovaniu identického duchovného (kultúrneho) života a k reálnym politickým aktivitám na reálne získanie samostatného územia. Štúrove národnoobrodenecké požiadavky a výbojné spoločenské názory nastupujúcej (mladej) generácie romantikov v štyridsiatych rokoch odsúva do úzadia politický dôsledok revolúcie rokov 1848 – 1849. A to znamená, že do látky, tendencie a funkcie literárneho slova, do filozofovania a literárnej estetiky autorsky v literárnom romantizme a v ohlasoch aj v ranom realizme zasiahli adaptujúce sa modifikácie postromantického kultúrneho kontextu v jednotlivých autorských konceptoch, za všetkých, v genologicky roztvorenej tvorbe Jonáša Záborského. Literárny historik Stanislav Šmatlák spoločenskú a kultúrnu krízu porevolučných rokov vymedzil takto: „Druhým predmetom sporu medzi štúrovcami a „staroslovákmi“ hneď v porevolučných rokoch sa stala otázka ideovo-estetickej koncepcie literatúry. Impulzom k sporu bola knižka „básní a dvoch rečí“ Jonáša Záborského Žehry (1851).“ (ŠMATLÁK, 1999, s. 120.) Slovenský literárny romantizmus v čase svojho spoločenského, politického, vedeckého a umeleckého účinkovania mal pripomenuté dve vývinové, estetické a noetické podoby, ktoré súvisia s dvoma skupinovými „koncepciami“ z 30. a zo 40. rokov 19. storočia, ktorými sa stúpenci tohto spôsobu nazerania na život, národnú existenciu a tvorbu uvádzali a presadzovali v dobovom užšie i širšie prijímanom spoločenskom a kultúrnom aj literárnom živote.

„Stále viac sa dostáva do popredia otázka, ako a čím sa má mladá generácia prezentovať na verejnosti.“ (KRAUS, 1999, s. 81.)

Romantizmus v slovenských kultúrnych súvislostiach má podobu pragmatickú, ktorá sa nevzďaľuje od realistického chápania politických a ďalších mimoliterárnych otázok dotýkajúcich sa konceptu národa aj jeho existencie, no v slovenských literárnohistorických súvislostiach má aj komornú, ale oceňovanú mesianisitickú podobu. Spoločne, popri duchovných výrazoch, naznačovali autori filozofujúci a zobrazujúci reálie i predstavy zakomponované do času ako generačný, stále naliehavejšie individuálny prejav na aktuálne spojenie so spoločenskými problémami tak v súlade s ich neliterárnou časovou perspektívou, ale aj s možnými (až iracionálnymi) riešeniami reálnej národnej situácie. Romantizmus v politike sa odvíjal aj od podnetov chápania a rozvíjania národného romantického konceptu v kultúre, čím sa znejasňuje genéza samotného pojmu, na čo literárna história opakovane upozorňuje, pretože: „Ve skutečnosti to byli mladí němečtí umělci v období kolem roku 1830, kteří tento pojem vztáhli pro jeho kulturně historický význam na sebe a na umění budoucnosti, čímž výrazně ovlivnili způsob jeho používáni nejen ve své jazykové oblasti, ale v celé Evropě.“ (SCHULTZ, 1999, s. 10.)

Vplyv nemeckého romantizmu a nemeckej idealistickej filozofie zohral dominujúcu úlohu pri generačnom vystúpení Ľudovíta Štúra a jeho názorových stúpencov, ale aj pri modifikovaní neskorších myšlienkových a zobrazovacích postupov v romantizme a v slovenskej kultúre a zvlášť v literatúre tak, ako to naznačil Ján Francisci (levočské lýceum, Literárna Levoča). Romantická kultúra znamená viac ako chápanie zrýchľujúcej sa modernej doby, pretože predpokladá spojenie tradície s moderným, čo si žiadalo v 18. storočí vhodne aktualizovať „historizujúcu myšlienku“, podľa ktorej už „neplatí žádná nadčasová normativita – každé kultuře přísluší její zvláštní místo, prostor a čas, a její díla a pravidla je třeba nahlížet z tohoto zorného uhla.“ (SCHULTZ, 1999, s. 11 – 12.)

V slovenskom spoločenskom a kultúrnom romantickom kontexte možno doplniť historizujúcu myšlienku a otvorený problém historického etnického vedomia a sústrediť sa na klasické hodnoty národnej literatúry, zvlášť otázku národného jazyka a jazyka umeleckej literatúry, diferencujúce sa kresťanstvo, pragmatické vymedzenie jeho miesta v utváranom národnom spoločenskom živote, s ním spojený záujem o dušu a psychiku človeka, o individualitu jednotlivca, o cesty poznania medzi racionalitou a iracionalitou bytia, ale aj sústredený záujem o umenie ako autentický výraz špecifických spôsobov poznania a zobrazenia života v jeho dramaticky sa prejavujúcej vývinovej (národnej) tektonike, ale aj ako o kultivovaný spôsob nazerania na vlastné dejiny, identitu a spôsob poznania a poznávania sa/seba v čase a v konkrétnych spoločenských, politických (historických) udalostiach.

Romantizmus ako forma spoločenského vedomia (HRBATA – PROCHÁZKA, 2005) zásadným spôsobom obnovoval a aktualizoval otázku identity národa, ktorá sa vyjadrovala buď spôsobom monumentalizovania minulosti, označovala sa za národnú, alebo sa využívali ideovo a výrazovo netradičné postupy pri podpore národnej vedy a národného umenia. Tieto ambície súviseli s organizačným nástrojom štátnej formy a s jej inštitúciami aj s rozvinutosťou a kultivovaním národného jazyka ako výrazu identity a moderného sebavedomia v európskom štátotvornom priestore 18. a 19. storočia. Pragmatickú líniu v národnej literatúre a vzťah k nej najjasnejšie a za istý čas aj záväzne pre tvorcov vyjadrovala téza Jozefa Miloslava Hurbana, podľa ktorej národ a literatúra sú absolútnymi ideami, kritériom hodnôt.

Mesianistické tendencie zastával v literárnej tvorbe, popri Jánovi Hollom, svojimi univerzálnymi spoločenskými, filozofickými, estetickými a lingvistickými tézami Samo Bohdan Hroboň. Aj on vychádzal z toho, že mesianizmus je postavený na myšlienke jedinečného a tvorivého prostredníka medzi ľudom a Bohom, rozumie ním autora a jeho text, a to preto, lebo stoja na ceste približujúcej „všetkých“ k spáse. V obnažovaní súvislostí medzi Hurbanovým a Hroboňovým chápaním romantizmu a romantického umenia ním podnecovaného sa v národných kultúrnych reáliách minulého storočia presadila podstatná črta: obidvaja chápali identitu a autonómnosť estetiky umeleckého diela, autenticitu umeleckého textu a obidvaja ako autori si počínali tak, že svoje texty zosúlaďovali s mravnými ideami, normami a estetickými ideálmi, a tie ponúkali – autorskými poetologickými nástrojmi – ako iniciačné, a predsa ucelené súbory nielen pre národ ako aktuálne myšlienky, dá sa povedať až „kapitoly“ z noetiky dejín, spoločenských vied a vypovedali aj o „budúcnosti“ ako o jej príbehovom (prozaickom) výraze a hodnote, o ich národných, kultúrnych a duchovných veciach a dejoch. Jozef Miloslav Hurban zostal presvedčeným a dôsledným zástancom Štúrových filozofických a estetických názorov v umení. Vyžiadala si to prax tých rokov, a tak Jozef Miloslav Hruban takmer v súlade so Štúrovými tézami začína ich objasňovať v kultúrnej publicistike, v dobovej literárnej kritike a v prozaickej tvorbe (Svadba kráľa veľkomoravského, Svätoplukovci). Pritom Jozef Miloslav Hurban nezapochyboval o tom, že národ sa kultúrne ustanovuje aj prostredníctvom svojej umeleckej literatúry, preto sa musí pričinením jeho generácie programových a názorových stúpencov Štúrových národných ambícií formovať a cibriť im odovzdaná osobitosť: „Každý národ musí sám svoju literatúru si stvoriť, vo tvorení seba samého jej základy položené majúc, lebo akokoľvek veliké a nespočítateľné je množstvo a bohatstvo všetkých sveta literatúr, predsa čo priam by možné bolo, aby ich kameň slovenský na krv a špik obrátil, všetky reči a spisy sa naučil, nebol by predsa vstave z múdrosti tej svojho života slovo vysloviť, vzdelanosťou tou k cieľu určenia svojho sa priblížiť, literatúrami cudzími pôvodnosť literatúry vlastnej vytvoriť, slovom, nebol by v stave seba šťastným urobiť.“ (KRAUS, 1999, s. 49 – 50.)

Otázka dejinnosti sa latentne stala a obnovovala vo vlnách tvorcov slovenského literárneho romantizmu ako variácia na nachádzanie odpovedí na otázku kompetentnosti; takmer s existenciálnym podtextom platilo, že minulosť národného spoločenstva vypovedala o tom, či je reálna príležitosť na jeho slobodu a na kontinente emancipovanú budúcnosť.

S približne rovnakým zámerom, ale v inej „romantickej“ spoločenskej situácii sa rozhodol Samo Bohdan Hroboň publikovať modelovú prózu Dcéru povesti. Pokus ideálnej povesti slovenskej, ktorá bola uverejnená v rokoch 1845 – 1846 (Orol tatránski I.). Samo Bohdan Hroboň patrí vedľa Michala Miloslava Hodžu a Jána Botta medzi výrazné osobnosti slovenského literárneho mesianizmu, ktorý má – okrem neho – svoje autorské modifikácie v tvorbe a recenzistike Petra Kellnera-Hostinského, v poézii Michala Miloslava Hodžu a v Pavlovi Hečkovi. Podľa Cyrila Krausa „pre mesianistické koncepcie bola u nás živná pôda, slovenský národný, duchovný, kultúrny a spoločenský život prežíval krízové obdobie, a to napriek tomu, že aj v nepriaznivej situácii národný život progresoval, že sa vytvárali projekty v záujme národnej realizácie, že vznikali plnohodnotné diela.“ (KRAUS, 1999, s. 144.)

Z literárnohistorického výskumu Ľubomíra Kováčika plynie i to, že minulosť identifikovaná s národnými dejinami vyústila v slovenskom literárnom romantizme, predovšetkým v mesianistickom koncepte, do „vízie budúcnosti“, ktorú romantici „stavali na mytologizmoch, realita skutočnosti bola nahrádzaná realitou textu.“ (KOVÁČIK, 2003, s. 6.) Literárnym zdrojom mýtov sa stali zozbierané a zverejnené „bájoslovia Hostinského Starej vierouky slovanskej (1871), Dobšinského Úvahy o slovenských povestiach (1871), Slovenské bájoslovie V. Paulinyho-Tótha (1876), Ľudovítovo Reussovo Bájeslovie drievnych Slovákov (rukopis 1877), ale aj Rimavského úvod k jeho Slovenským povestiam (1845) a Hroboňova Úvaha o slovanskej mytológii rukopis (1868 – 1870).“ (KOVÁČIK, 2003, s. 6.)

Vzťah prvej vlny slovenských literárnych romantikov k objektívnemu času precizujú výskumy historiografie. V nich sa navrstvujú dôvody na ustálenie sa nesúladu medzi generačným zmýšľaním o národných dejinách a o ich objektívnym reflektovaním seba a reality voči žitej národnej skutočnosti. V poetickom konštruovaní „mytologickej a kresťanskej interpretácie dejín“ má neprehliadnuteľný vklad Janko Kráľ svojou „zostupnou líniou dejín.“ (KOVÁČIK, 2003, s. 6.) Peter Hostinský sa od rozprávky presunul do „ríše ducha ako záverečného cieľa dejín“, ale latentným a podnetným samorastom zostáva všestranný Samo Bohdan Hroboň a jeho zmýšľanie o obnove zlatého veku a osihotený koncept národného mesianizmu. (DUPKALA, 2003, s. 55 – 59.) V literárnom romantizme do výrazovej sústavy sa vklinilo prepájanie individuálneho a dejinného za pomoci učenia eschatológie vo výklade Michala Miloslava Hodžu.

Hodžovo poetické a filozofujúce chápania národných vecí podporujú ním objasňované vzťahy pojmov Boh, čas, história, smrť, existencia, večnosť, človek, ľudstvo. Hodžovo vyrovnávanie sa s predstavami o existencii jednotlivca a národa v plynúcom čase zostáva v genológii slovenských literárnych romantikov pozvaním do mytológie a noetiky len vtedy, keď sa bude pristupovať „dôsledne z pozícií kresťanstva“, a to upevnilo v generácii prvej vlny literárnych romantikov Hodžovo nazeranie na čas, čo je nevyhnutné preto, lebo sa porozumelo a rešpektovalo jeho myslenie a argumentácia, ktoré nesú silnú pečať básnikovho teologického vzdelania. (KOVÁČIK, 2003, s. 44.)

S líniou mesianistického zobrazovania ideových a estetických názorov na prítomnosť a nazeraní na budúcnosť sa spája vnútorné odlíšenie profánnej a sakrálnej autorskej tvorby, emancipovanie žánru modlitby v umeleckej tvorbe. V poézii Andreja Sládkoviča⁶ sa interpretačným, kontrastným aj komparujúcim postupom na konkrétnych básnických textoch demonštruje tendencia básnika, pre ktorého „je sakrálno predovšetkým (...) výraz harmónie, pokoja a lásky, básnikov obraz je prežiarený božou láskou zjavenou v kráse, preto je v sakrálnom rozmere obsiahnutý i rozmer chválospevu.“ (KOVÁČIK, 2012, s. 88.) V poézii Janka Kráľa „sakrálno je (...) prítomné hlavne ako moment očakávania druhého príchodu Krista v duchu Ježišovej eschatologickej reči po vyjdení z chrámu pred poslednou večerou.“ (KOVÁČIK, 2012, s. 88.) Kým je v Sládkovičovej poézii Boh vo všetkom, je výkladovo-interpretačná časť venovaná Jankovi Kráľovi uvádzaná tézou: „svet bez Boha“ (KOVÁČIK, 2012, s. 49), čo naznačuje, že ju dotvára básnikova trauma z pustoty sveta, pustoty ľudského vnútra.⁷ Kráľova skepsa popri inom obsiahne pojmy zlo, dobro, krása, spravodlivosť, čo súvisí i s tým, že: „modlitba je pre Kráľa jedinou istotou v chaose a pustote sveta, v ktorom sa čím ďalej, tým častejšie zjavujú znamenia oznamujúce jeho skazu.“ (KOVÁČIK, 2012, s. 61 – 62.)

„Mikuláš Dohnány a Ján Kalinčiak vstúpili v Slovenských pohľadoch so zničujúcou kritikou Záborského Žehier i s ostrou polemikou proti ich propagátorom.“ (ŠMATLÁK, 1999, s. 120.)

Zamyslieť sa v literárnohistorických a literárnoestetických súvislostiach nad prózou Jonáša Záborského znamená dôsledne si uvedomiť pôdorys jeho osobného, osobnostného a spoločenského účinkovania vo vývinových súvislostiach slovenskej literatúry a kultúry. Už i preto, lebo práve to vytvorilo základné podnety na látku a tematiku jeho próz aj na zmysel jej spoločenského (občianskeho) fungovania. Záborského próza má svoju genézu, opodstatnenosť i ozvenu azda predovšetkým v jeho zložitom osobnom vzťahu ku skutočnosti a spoločnosti v porevolučných rokoch 1848 – 1849. K tvorbe prózy a drámy sa naplno vrátil po desaťročí odmlčania sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Jonáš Záborský sa tvorbou dohováral s prítomnosťou aj budúcnosťou. Sporil sa cez historiografické poznanie minulosti s nedôslednosťou prítomnosti. Osobnosť Jonáša Záborského patrí medzi tie v dejinách slovenskej kultúry a v dejoch i javoch z minulosti slovenskej spoločnosti, ktoré zostávajú latentne prítomné pri poznávaní nacionálnych, historických, filozofických inštrukcií jeho literárneho programu, rozloženého do žánrov prózy, drámy, do kázní a publicistiky, ale zvlášť do estetického zámeru, ktorý sa podnecoval realistickým, naturalistickým a existenciálnym zobrazovaním neliterárnej skutočnosti literárnymi prostriedkami. Záborský sa sústredil na štúdie človeka v dave i mimo neho v zložitej situácii, tam sa romantické videnie a riešenie problému vzoprelo autorovej skúsenosti. Do stratégie autorského textu vložil svoje osobné rady, ba až inštrukcie na organizovanie a riadenie modernej spoločnosti. Dejiny národnej literatúry vývinovo včlenili Jonáša Záborského medzi autorov prechodného obdobia, teda do pohybov medzi spoločenskými javmi sprevádzajúcimi klasicizmus a romantizmus a do medzigeneračného priestoru od Jána Chalupku po Ľudovíta Štúra. V tom čase sa spontánne rodia alebo hodnotiaco premyslene vznikajú viaceré, no neprotirečiace si charakteristiky – podobenstvá Jonáša Záborského. Napätie, ktoré Jonáš Záborský vyvolával, vytvorilo nielen jeho povesť autora, ale ovplyvnilo a priamo „riadilo“ látku, noetiku, estetiku, morálku a filozofovanie i výrazné a v období vzniku textov aj neprijateľné politikum jeho próz. Jonáš Záborský sa ustálene identifikuje ako autor i občan s názorovými a hodnotovými i strategickými roztržkami v sebe i vôkol seba. Táto situácia aj dispozícia mu sťažuje jeho spoločenské účinkovanie. No na druhej strane práve spory bez konca za stratégiu autora, teda zakomponované názory a stratégiu textu, iniciovanú prostredníctvom literárnej estetiky, poetiku, látku a literárnu postavu mu upevňujú jeho osobnú dôveru v seba, vo vlastnú občiansku i umeleckú stratégiu i opodstatnený zmysel útrap na základe svojho profesijného poslania v spoločnosti. To by sa dalo výstižne zachytiť ako jeho výnimočná schopnosť dovidieť na dno aktuálneho nacionálneho problému po roku 1848 a 1862. Problém spoločnosti v čase doznievajúceho mechanizmu politického romantizmu prekrýva jeho generácia činnosťou v súlade so svojím myšlienkovým hegelianstvom a herderovsko-romantickou koncepciou, najskôr ideou moderného národa (romantici) a až potom dejinným kmeňovým kontextom (klasicisti) tým, že kultivovala obdiv k staroslovienskej minulosti, hoci chýbalo pevné národné aj historické vedomie. Porevolučný problém v slovenskej spoločnosti sa stupňuje azda ešte vyhranenejšie s nedoceňovaním politických, ekonomických a sociologických reálií i realít nacionálnej prítomnosti. Záborského ústredná inštrukcia aj v próze sa opierala o jeho tvrdenie, ktorým pre seba určil metódu na pohyb v realite spoločnosti a zachytil ju v rukopisnom Vlastnom životopise, kde sa vyznáva: „Som za život, skutočný a zdravý rozum.“ (PIŠÚT a kol., 1984, s. 294.) Jonáš Záborský zostal mužom v priesečníku, čo mal „čudné osudy“ (VLČEK, 1953. s. 250), bol „uzavretej, samotárskej povahy“ (PIŠÚT, 1984, s. 292), ba bol – ako sa mnohí dohodli na názore – „z najútočnejších satirikov“ (MRÁZ, 1948, s. 180), ale predovšetkým zostal napriek všetkému „originálny mysliteľ“. (ČEPAN, 1976, s. 20.) Aj preto jestvoval a uskutočňoval sa v spoločenskej praxi práve cez „protimluvy“, t. j. paradoxy, „ktoré sú najvýstižnejšou existenčnou podobou mysliteľského a literárneho naturelu tohto autora.“ (ČEPAN, 1976, s. 18.) Napokon aj učebnice literárnej výchovy si pripomínajú Jonáša Záborského ako národného hriešnika, ktorý sa vo svojej tvorbe pohyboval medzi anomáliami a paradoxmi, hoci tie sú však problémom ideovým a až potom literárnym. (ČEPAN, 1976, s. 20.) Paradoxy podľa Oskára Čepana vyjadrujú: „zrada, mechanistika kauzality spätného kolobehu príčin a následkov, forma a obsah, čiže výraz a význam, karikatúrne deformovanie reality, hyperbola, naturalizmus detailov, jednoducho latentný a minimálne variovaný vedúci motív zrady a postava zradcu“. Jonáš Záborský svoju prózu, predovšetkým ju, zužitkoval na to, aby sa stala „prorockým hlásateľom starých právd.“ (ČEPAN, 1976, s. 11 – 17, 21.)

Podstata spoločenskovedného, ale aj sociokultúrneho sporu okolo prozaika Jonáša

Záborského vznikla z jeho napätia voči filozofii a estetike romantizmu. Výsledkom tenzie sa stalo prozaikovo rozhodnutie tvorbou kodifikovať a v literárnej praxi osvedčovať estetickú účinnosť svojráznej poetiky „dedinského realizmu“, estetiku „sedliackeho vkusu“ a mysliteľstvo „sedliackeho rozumu“ s postupmi žánrov a princípov satiry. Do prozaického textu z prítomnosti či minulosti zapojil humor, iróniu, paródiu, karikatúru, grotesku, absurditu, persifláž, frašku. Jonáš Záborský pracuje s totálnym autorským rozprávačom, ktorý naplní poslanie vševediaceho, komentujúceho, predpovedajúceho komentátora i sprostredkovateľa všetkého o dejoch v príbehu. Teda cez detail i jeho súvislosti naznačuje v epickom pôdoryse prózy všetko, čo má noetickú funkciu a ilustračnú tendenciu, na názornú, hoci verbálnu charakterizáciu Záborského prózy ako významového celku, teda ako prózu s dôrazom na idey. Záborského prozaické texty – čo neprekvapuje – vznikli so zámerom nie vždy prvorado artistným, ale dá sa predpokladať, že vždy a predovšetkým s mimoliterárnym, teda vzdelávacím a výchovným. Jonáš Záborský si vypracoval a zdokonaľoval v epike teorému, ktorú dôsledne rozvíjal aj v iných literárnych druhoch, lebo: „Ja“, ako napísal, „proti tomu toho som bol domnenia, že musíme pomaly získať i duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošlechtiť surovú masu, ktorá vždy len za zemianstvom a duchovenstvom pôjde.“ (PIŠÚT, 1984, s. 292.) Pri pozornejšom prijímaní Záborského teorémy jeho autorskej stratégie si uvedomíme, že i tu sa dostal, možno ako prvý zo svojej generácie, na prah budúcej kultúrne.

Literatúra

BRTÁŇ, R. Postavy slovenskej literatúry. Bratislava: SPN, 1971.

ČEPAN, O. Historická próza. In: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: Veda, 1976.

ČEPAN, O. Stimuly realizmu. Bratislava: Tatran, 1984.

ČÚZY, L. Literárnoestetická koncepcia Ľudovíta Štúra v prednáškach o poézii slovanskej. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2004.

ČÚZY, L. – KÁKOŠOVÁ, Z. – MICHÁLEK, M. – VOJTĚCH, M. Panoráma slovenskej literatúry I. Bratislava. SPN, 2004.

DOSTÁL, V. (ed.) Čítanka z dějin české a slovenské estetiky XIX. století. Praha: Československý spisovatel, 1972.

CHMEL, R. Svedectvo kontinuity. Bratislava: Tatran, 1982.

CHMEL, R. Sondy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1983.

CHMEL, R. Hlasy v prúdoch času. Bratislava: Tatran, 1983.

DUPKALA, R. Štúrovci a Hegel. K problematike slovenského hegelianizmu a antihegelianizmu. Prešov: ManaCon, 2000.

DUPKALA, R. O mesianizme (filozofické reflexie). Prešov: Slovacontact, 2003.

HRBATA, Z. – PROCHÁZKA, M. Romantismus a romantismy. Pojmy, proudy, kontexty. Praha: Karolinum, 2005.

HOMZA, M. Mesianizmus ako súčasť národného vedomia Slovákov. Proglas, IX., 1999, č. 3 – 4, s. 15 – 18.

CHMEL, R. Dejiny slovenskej literárnej kritiky. Bratislava: Tatran, 1991.

KOVÁČIK, Ľ. Mytologizmus v slovenskom romantizme. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2003.

KOVÁČIK, Ľ. Sakrálne v literatúre. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2012.

KOSTOLNÁ, E. (ed.) K problematike slovenského romantizmu. Martin: Matica slovenská, 1973.

KRAUS, C. (ed.) Slovenská literárna kritika 1. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1977.

KRAUS, C. Slovenský literárny romantizmus. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1999.

MRÁZ, A. Dejiny slovenskej literatúry. In: MACHALA, D. (ed.) Slovenská vlastiveda V. Bratislava: SAV, 1948.

NOGE, J. Slovenská romantická próza. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1969.

PIŠÚT, M. – ROSENBAUM, K. – KOCHOL, V. Dejiny slovenskej literatúry II. Literatúra národného obrodenia. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1960.

PIŠÚT, M. a kol. Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Obzor, 1984.

RAKÚS, S. (ed.) Biografické štúdie 8. Martin: Matica slovenská, 1978.

SEDLÁK, I. (ed.): Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin: Matica slovenská, 1997.

SEDLÁK, I. a kol. Dejiny slovenskej literatúry I. Martin, Bratislava: Matica slovenská, Literárne informačné centrum, 2009.

SCHULTZ, G. Romantika. Dějiny a pojem. Litomyšl: Paseka, 1999.

VARGOVÁ, Z. Vplyv nemeckého romantizmu na estetické názory Ľudovíta Štúra. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2004.

VARGOVÁ, Zuzana: Kapitoly zo slovenských kultúrnych kontaktov v prvej polovici 19. storočia. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2009.

VÁROSSOVÁ, E. (ed.) Prehľad dejín slovenskej filozofie. Bratislava: SAV, 1965.

VLČEK, J. Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953.

VONGREJ, P. K problému ideovej diferenciácie slovenského romantizmu. Slovenská literatúra. Roč. 14, č. 2, 1967. S. 260 – 275.

ZAJAC, P. (ed.) Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV, 2016.

ZIMA, P. Literární estetika. Olomouc: Votobia, 1998.

ŽEMBEROVÁ, V. Kontinuita a kontext textu. Literárnohistorické a interpretačné prieniky do slovenskej literatúry dvoch storočí. Prešov: Náuka, 2004.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk