Pavol Štubňa

Abstract

The study deals with selected literary and psychological aspects of autobiographically marked fiction which can significantly influence development of cognitive, emotional and social competences in readers. They usually identify themselves with one of the fictional characters in a literary narrative – based on psychological similarity or similar life events.

Key words

autobiography, psychology of literature, story, function, identity, process

Psychológia literatúry je relatívne mladá interdisciplinárna veda, ktorá sa zakladá na predpoklade, že „každý autonómny výber beletristického diela zo strany čitateľa má kompenzačný, a teda v istom zmysle terapeutický charakter, ktorého účelom je vyrovnanie istého poznatkového či citového deficitu“ (ŠTUBŇA, 2017 , s. 13).

Medzi základné psychologické funkcie literatúry a umenia patria: kognitívna (poznávacia), expresívna (vyjadrovacia), formatívna (vzdelávacia), abreaktívna (uvoľnenie napätia), sociálna, osobnostne motivačná a psychoterapeutická funkcia.¹ V procese recepcie literárneho diela nie je človek vystavený skutočným hrozbám (zmenám) okolitého sveta, preto sa väčšmi zameriava na označujúce ako označované, čím sa v jeho mysli deautomatizuje akt spracovania informácií, a vo vedomí sa aktivujú rozličné formy jeho pôsobenia (TSUR, 1987).

Autobiografická tvorba

Tento typ beletristickej spisby zahŕňa v súčasnosti rozličné žánre a podžánre – pamäti, spoveď, svedectvo, osobnú kroniku, denník, fiktívny dialóg, esej, literárny autoportrét, epištolárny román, autobiografiu, autofikciu² či internetový blog. Vo všeobecnosti je považovaný za formu introspekcie, čiže snahu autora pochopiť s odstupom času vlastné konanie v minulosti.³

Napriek očakávaniam čitateľa, či dokonca napriek zámeru autora opísať reálne životné udalosti, nie je v podstate žiadnym spôsobom možné, aby bol autobiografický text vo svojej finálnej podobe objektívnym pohľadom na minulé dianie. „Pravda je vysoko subjektívna záležitosť a žiadny životopisec nedokáže ʻpresneʼ zobraziť niečo, čo sa stalo v minulosti, práve tak, ako žiadny historik nedokáže presne definovať skutočnú pravdu o minulosti“ (POTER – WOLF, 1973, s. 5). Nikto z nás nedokáže objektívne opísať minulé udalosti, pretože nikdy nedisponuje znalosťou všetkých relevantných faktov (a zúčastnených faktorov) o nich. Navyše nie je ani schopný vnímať danú situáciu súčasne z rôznorodých uhlov pohľadu. Okrem toho vyjadrovacie prostriedky, ktoré človek pri opise minulých udalostí používa, dokážu len do istej miery vyjadriť celistvé a komplexné myšlienky, spomienky a pocity, čiže javy, ktoré sa pokúša zaznamenať.

V tejto súvislosti je tiež dôležitý fakt, že autobiografický autor zámerne vyberá (zdôrazňuje, zamlčuje) také skutočnosti, ktoré považuje za relevantné a ktorých úlohou je, okrem iného, ovplyvňovať estetický a etický dojem čitateľa z diela.⁴ Okrem retrospektívneho uvažovania nad prežitými životnými udalosťami sa autor poväčšine snaží – explicitne či implicitne – získať čitateľov súhlas (vysvetľuje, obhajuje, ospravedlňuje) s konaním protagonistu (resp. niektorého z protagonistov).

Okrem výberu faktov zohľadňuje autobiografický autor dôsledne aj výber štylistických prostriedkov. Ten môže v konečnom dôsledku napomôcť definovať cieľovú skupinu budúcich čitateľov daného diela.

Medzi dôvody, pre ktoré autori píšu autobiografické texty, patria: (a) snaha spätne pochopiť alebo objaviť zmysel vo významných minulých skúsenostiach a zážitkoch; (b) intencia podeliť sa s čitateľom o nadobudnuté životné skúsenosti a poznatky;⁵ (c) zámer sprostredkovať pomocou osobného príbehu svedectvo o dobe, príp. o politickom režime, v ktorom autor žil; (d) vlastný príbeh sa tiež môže stať platformou pre uvažovanie o významných spoločenských otázkach (politických, kultúrnych, sociálnych a pod.); (e) autobiografické písanie pomáha spisovateľovi pochopiť (definovať) samého seba; (f) rozprávanie umožňuje autorovi zmeniť niektoré časti osobného príbehu tak, aby bol pre neho prijateľnejší. Napokon, vytváranie autobiografického textu – v jeho rozmanitých podobách – má aj nespochybniteľné (g) psychoterapeutické účinky. Možno naň nazerať ako na „proces, ktorým sa subjekt usiluje dodať svojim konfliktom a emóciám diskurzívnu podobu, a tým ich ovládať“ (LAPLANCHE – PONTALIS, 1996, s. 146).

Z pohľadu čitateľa zasa skutočný príbeh iného človeka (takpovediac v podobe literárne spracovanej prípadovej štúdie) umožňuje sledovať jeho komplexnú cestu životom, dozvedieť sa viac o jeho osobnosti, názoroch na život, pocitoch a túžbach, o prekonávaní prekážok, zvládaní útrap či o dosahovaní vytýčených cieľov. Čitateľ navyše porovnáva jednotlivé životné etapy a udalosti zo života spisovateľa s vlastnými skúsenosťami a uvažuje, či mohol (a poväčšine ešte stále môže) v istých situáciách konať inak. Okrem referenčnej (porovnanie) a motivačnej (vzor správania) funkcie pristupuje však v priebehu recepcie autobiografického diela vo vedomí čitateľa aj funkcia zástupnosti, t. j. schopnosť literárneho komunikátu suplovať autentické zážitky absentujúce v reálnom živote percipienta (v dôsledku vlastného rozhodnutia alebo vinou externých faktorov).

Čitateľ si zväčša vyberá príbeh, resp. autora, ktorý je mu nejakým spôsobom blízky – profesijne sa snaží presadiť (realizovať) v podobnej pracovnej oblasti, alebo prežíva analogické životné situácie v osobnom živote (dospievanie, strata blízkej osoby, výchova hendikepovaného dieťaťa a pod.).

Životný príbeh a identita

McAdamsov model identity podľa životného príbehu vychádza z predpokladu, že ľudia v modernej spoločnosti vnímajú svoj život ako jednotný celok s určitým zmyslom prostredníctvom vytvorenia internalizovanej a kontinuálne rozvíjanej narácie svojho ʻjaʼ. Presvedčenie, že identita indivídua korešponduje s jeho životným príbehom, je dnes axiómou v oblasti vývojovej, kognitívnej, osobnostnej a kultúrnej psychológie. McAdams predpokladá, že identita človeka je konštituovaná ako príbeh s presným časom, priestorom, protagonistami, scénami, zápletkou a témami. V období ranej dospelosti musí človek konštruktívnym spôsobom prekonať často protichodné vnútorné popudy a rozhodovať sa medzi rozličnými možnosťami v oblasti medziľudských vzťahov (spoločenské roly a i.), kariéry, svetonázoru a pod. „Práve v tejto vývinovej etape sa ľudia prvý raz snažia integrovať nesúrodé roly, nadania, sklony a spoločenské záujmy do konkrétnej myšlienkovej štruktúry, ktorá ich životu dodá zdanie psychosociálnej jednoty a zmyslu“ (BERGER, 2009, s. 341).

Životný príbeh môže byť z tohto pohľadu vnímaný ako psychosociálny konštrukt odrážajúci hodnoty a normy danej kultúry, ktorý je zrozumiteľný iba v danom kultúrnom rámci. „Príbehy zo života odrážajú kultúru, v ktorej vznikli a v ktorej sú rozprávané. Zrodili sa, dozreli, šíria sa a eventuálne zaniknú v súlade s normami, pravidlami a tradíciami, ktoré sú pre danú spoločnosť charakteristické a tiež v súlade s implicitným chápaním toho, čo je (v danej kultúre) považované za príbeh alebo život hodný vyrozprávania“ (MCADAMS, 2001, s. 114).

Ranú dospelosť McAdams identifikuje ako obdobie, keď je jedinec prvý raz schopný naplno si uvedomiť spomínanú mentálnu schému reflektujúcu jeho život. „Identita musí jednotlivé, v čase (v obsahu, v kvalite) oddelené komponenty integrovať tak, aby mohli vytvoriť dočasný zmysluplne organizovaný celok“ (MCADAMS, 2001, s. 102). Berger dodáva, že „s príchodom mentálnych operácií dokáže mladý človek využívať hypoteticko-deduktívne myslenie a vytvárať systematicky nekonečný rad hypotetických scenárov a ideálov, ktoré by mohol vo svojom živote realizovať“ (BERGER, 2009, s. 351).

Podľa Habermasa a Blucka si vytvorenie integrovaného životného príbehu vyžaduje kognitívne nástroje, ktoré však dospievajúci ešte nemá k dispozícii, pretože daný proces vyžaduje aplikáciu štyroch typov koherencie: časovej, biografickej, príčinnej a tematickej (angl. temporal, biographical, causal, thematic) (2000, s. 751). Časová koherencia sa vzťahuje tak na vnímanie všeobecnej časovej postupnosti medzi jednotlivými životnými udalosťami, ako aj na štruktúrovanie individuálnych príbehov (udalostí zo života) s uplatnením časového rámca. Biografická koherencia je zväčša odvodená od životných etáp definovaných na základe kultúrnych konvencií daného spoločenstva. Hľadanie príčinných súvislostí je prejavom snahy zistiť, ako izolované udalosti v rámci životného príbehu daného človeka môžu navzájom súvisieť, príp. tvoriť zmysluplný celok. Napokon, tematická koherencia býva vnímaná ako hlavná téma, hodnota alebo životný princíp, ktorý jednotlivé udalosti spája.

V tejto súvislosti je pozoruhodný fakt, ktorý zdôrazňujú predovšetkým tzv. rekonštrukčné teórie ʻselfʼ (ʻjaʼ), podľa ktorých má človek tendenciu zabúdať alebo naopak zdôrazňovať niektoré udalosti zo svojho života (prostredníctvom posilňovania alebo oslabovania niektorých kognitívnych procesov, napr. dlhodobej pamäti) podľa určitej schémy. Barclay chápe „autobiografickú pamäť ako formu improvizácie, v rámci ktorej človek spojí jednotlivé udalosti zo svojho života do viac-menej hodnovernej verzie osobnej minulosti, ktorej prvotnou úlohou je zachovanie osobnej koherencie, nie poskytnutie objektívnych faktov opisujúcich minulé udalosti“ (1996, s. 112). Možno teda konštatovať, že človek vyberá a interpretuje iba niektoré spomienky ako sebadefinujúce, pričom im prideľuje privilegovaný status v rámci osobného životného príbehu. Selektívne volí udalosti, ktoré v danej chvíli považuje za významné pri dosahovaní konkrétneho cieľa (napr. na pracovnom pohovore bude zámerne zdôrazňovať dosiahnuté pracovné úspechy, pri romantickom zoznamovaní bude zasa uvádzať len tie skutočnosti, ktoré mu umožnia vytvoriť dojem atraktívnosti vlastnej osoby a pod.).

V tomto zmysle sa javí pozoruhodnou Pillemerova (1998, s. 56–64) teória o osobných spomienkach na udalosti (angl. personal event memories). Tento autor definoval päť kritérií, podľa ktorých sa takáto spomienka: a) musí vzťahovať na špecifickú udalosť, ktorá sa odohrala na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase (v porovnaní s bežnou udalosťou alebo sériou udalostí); b) musí obsahovať detailný opis okolností, za ktorých sa udalosť odohrala; c) dokáže aktivovať zmyslové orgány alebo vyvolať telesné pocity podobné ʻznovuprežívaniuʼ tejto udalosti; d) dokáže spojiť jednotlivé detaily a vyvolané mentálne obrazy s konkrétnym existenciálnym zážitkom a e) musí vyvolávať dojem vierohodného zobrazenia prežitej skúsenosti.

Modality prezentácie životného príbehu

V nasledujúcej časti štúdie poukážeme na dve najčastejšie sa vyskytujúce formy autobiograficky inšpirovanej beletristickej tvorby – pamäti (memoáre) a biograficky inšpirovanú literárnu fikciu.⁶

Napriek výraznej podobnosti (kompozičné postupy, autorský zámer, žánrová preferencia a i.) je medzi memoárovou literatúrou a biograficky inšpirovanou fikciou signifikantný rozdiel. V memoárovej tvorbe je vo všeobecnosti väčšina faktov pravdivá, avšak fikcia – čerpajúca námety zo života autora – ich početnosť aj podobu výrazne mení. Jej zámerom je skôr poukázať na nejakú všeobecnú životnú pravdu – univerzálnu ľudskú skúsenosť, poskytnúť (morálne) ponaučenie, sprostredkovať poznanie o ľudskom živote, jeho zmysle a rozličných podobách.

Memoáre zvyčajne opisujú celý (životný) príbeh autora, naopak autobiograficky inšpirovaná fikcia sa sústreďuje iba na jeho časť – má fragmentárny a epizodický charakter.

Pamäti opisujú skutočné osoby zo života autora a uvádzajú ich pravé mená. Literárna fikcia ich väčšinou zobrazuje vo forme ʻkompozítʼ skutočných osôb a fiktívnych postáv, vrátane zmeny ich mien a často aj pohlavia.

Pamäti sa primárne zameriavajú na subjekt (resp. objekt narácie). Fikcia sa prednostne sústreďuje na príbeh a jeho naratívny potenciál.

Memoáre, na rozdiel od biograficky inšpirovanej fikcie, predstavujú často nehomogénne kontínuum vytvorené z fragmentov a epizód zo života. Fikcia reprezentuje v tomto zmysle plynulú, kompaktnú líniu, ktorá sa vyznačuje úzkou súvislosťou medzi začiatkom príbehu, jeho vyvrcholením a ukončením (príp. inými fázami, avšak vždy úzko previazanými).

V memoárovej spisbe sa autor otvorene odhaľuje pred čitateľskou verejnosťou. V prípade biograficky inšpirovanej fikcie sa skôr snaží „zamaskovať“ v niektorej z postáv.

V memoároch býva často rozprávačom samotný autor (Ich-forma). V literárnej fikcii sa narácia zvyčajne realizuje pomocou nestranného alebo vševediaceho rozprávača.

Autorský zámer je v memoárovej beletrii obyčajne zreteľne prítomný, neraz dokonca explicitne formulovaný. Vo fikcii nie je spisovateľský zámer jednoznačný. Je skôr implicitný, či celkom absentuje.

V memoároch bývajú postavy deja zobrazované prevažne v podobe opisov, pričom autor obšírne vysvetľuje a komentuje ich konanie ‒ zväčša použitím nepriamej reči. V biograficky inšpirovanej fikcii autor poväčšine uprednostňuje dramatickú akciu a repliky priamej reči.

Pamäti zvyčajne nebývajú zavŕšené vyriešením nejakého úvodného dramatického konfliktu. V prípade biografickej fikcie inšpirovanej životom autora je naopak kulminácia deja takmer pravidlom.

Posledný markantný rozdiel sa týka estetického aspektu uvádzaných literárnych podžánrov. Ten býva pri koncipovaní pamätí zohľadňovaný až sekundárne, pretože hlavný dôraz býva kladený na faktografickú pravdivosť diela (ŠUŠA, 2016, s. 14).

Záver

Psychologický prístup k beletrii je nielen možný, ale v podstate potrebný, pretože správanie literárnych postáv vždy odkazuje, a je interpretované vo vzťahu k jeho funkcii – v rámci daného beletristického diela a následne v rámci psychickej štruktúry čitateľa (ŠTUBŇA, 2017, s. 224).

Autobiograficky inšpirovaná literárna tvorba sa vo výraznej miere podieľa na rozvoji kognitívnych, emocionálnych a sociálnych kompetencií čitateľov (samostatnosť, spolupráca, empatia a iné),⁷ ktorí sa v priebehu recepcie literárneho diela spravidla stotožňujú s niektorou z fiktívnych postáv ‒ na základe psychickej podobnosti alebo analogických životných udalostí.

Bibliografia

BARCLAY, C. R. Autobiographical remembering: narrative constraints on objectified selves. In: RUBIN, D. (ed.) Remembering our past: studies in autobiographical memory. Cambridge, England: Cambridge University Press. 1996, p. 94–125.

BEDNÁROVÁ, K. Ku genéze autobiografického gesta v literárnom diskurze. World Literature Studies 2011, roč. 2, č. 3., s. 19–27.

BERGER, L. From instinct to identiy: The development of the personality. Piscataway, New Jersey: Transaction Publishers, 2009.

FRYČER, J. Autobiografie a autobiografický román. In: Genologické studie I. Brno: Masarykova univerzita, 1991, s. 273–279.

HABERMAS, T. – BLUCK, S. Getting a life: The emergence of the life story in adolescence. Psychological Bulletin 2000, Vol. 126, p. 748–769.

HUGHES, A. Recycling and repetition in recent French „autofiction“: Marc Weitzmann´s Doubrovskian borrowings. The modern language review 2002, Vol. 97,No. 3, p. 566–76.

LAPLANCHE, J. – PONTALIS, J.-B. Psychoanalytický slovník. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1996.

MAR, R. A. ‒ OATLEY, K. The function of fiction in the abstraction and simulation of social experience. Perspectives on Psychological Science 2008, Vol. 3, No.3, p. 173–192.

McADAMS, D. P. The psychology of life stories. Review of General Psychology 2001, Vol. 5, No. 2, p. 100–122.

PILLEMER, D. B. Momentous events: vivid memories. Cambridge, MA: Harvard University Press, 1998.

POTER, R. J. – WOLF, H. R. The voice within: reading and writing autobiography. New York: Alfred A. Knopf, Inc., 1973.

ŠTUBŇA, P. Literatúra ako účinný nástroj prevencie a terapie vo výchovnej práci s mládežou. In: KUTAŇA, J. – FULA, M. (eds) Aktuálnosť logoterapie vo výchovnej práci s mládežou. Bratislava: VŠZaSP, 2011, s. 129–138.

ŠTUBŇA, P. Psychológia literatúry. Bratislava: Univerzita Komenského, 2017.

ŠUŠA, I. Areal intersections in Slovak and Italian memoir literature. Hradec Králové: Gaudeamus, 2016.

TSUR, R. Towards a theory of cognitive poetics. Eastbourne, Portland: Sussex Academic Press, 1987.

Mgr. Pavol Štubňa, PhD. pracuje ako odborný asistent talianskeho jazyka a kultúry na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci svojej pedagogickej činnosti sa venuje teórii literatúry, dejinám talianskej literatúry a umeleckému prekladu.
V ostatných rokoch je stredobodom jeho vedeckého záujmu prienik literárnych vied a kognitívnej psychológie v podobe interdisciplinárneho smeru nazývaného psychológia literatúry.

Kontakt: Katedra romanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Gondova 2, P. O. BOX 32, 814 99 Bratislava, e-mail: pavol.stubna@uniba.sk