Eva Mesárová

Abstract

The short novel Autumn Story was written in 1947 by Tommaso Landolfi (1908 – 1979), a product of European and also strongly Italian culture. He wrote it with still a fresh wound in his heart caused by US artillery, which in fact quite shamefully destroyed the ancient abbey of Monte Cassino and the dearest places of the authorʼs childhood, including the old family estate, which he perceived (as he mentions in the novel) as a real desecration. It is a novel full of allegorical meanings, ranging from war and Italian Resistance Movement in the years 1943 – 1945, as a metaphor for human cruel indiscretion, to the house itself, the old aristocratic residence, to which the main character gets.

Key Words

Italian culture, Italian Resistance Movement, Landolfi, imagination, house

„Najkrajším románom o talianskom odboji a vôbec jedným z najkrajších románov je Racconto dʼautunno.“
(Giovanni Ungarelli, riaditeľ vydavateľstva Rizzoli)¹

V päťdesiatych rokoch, ako spomína Siciliano (2009, s. 267), „bola na univerzite Sapienza v Ríme jednou z najobľúbenejších tém v rámci prednášok zo súčasnej talianskej literatúry téma Talianskeho odbojového hnutia (Resistenza). Pripadalo nám ako zázrak, že by niekto mohol vyrozprávať príbeh o občianskej vojne, ktorá sa odohrala zhruba pred desiatimi rokmi, iným spôsobom ako naturalizmom R. Viganovej, či alúziami E. Vittoriniho v románe Uomini e no.“²

Autobiografický román Racconto dʼautunno (Jesenný príbeh) talianskeho spisovateľa Tommasa Landolfiho (1908 – 1979) bol uverejnený v roku 1947 vo vydavateľstve Vallecchi. V januári 1944 nariadili Nemci úplné vysťahovanie obyvateľov Pica, spisovateľovho rodného mestečka (provincia Frosinone v kraji Ciociaria). Odchádzajú do Priverna, Ríma a iných miest severného Talianska. Počas desiatich dní, od 12. do 22. mája 1944, Pico utrpelo ťažké bombardovanie: Landolfiho dom, obľúbené miesto plné spomienok z detstva, v ktorom píše takmer všetky svoje diela, je vážne poškodený. Od konca októbra 1943 do konca mája 1944 je dom obsadený:

Najprv si tu urobili ústredie Nemci, potom francúzske a spojenecké jednotky; pri odchode dom vyplienili, starý nábytok a cenné predmety vyrabovali (aj tento dom bol bohato zariadený, ako každé šľachtické sídlo); a vzdelaní dôstojníci pobrali tie najcennejšie knihy z obrovskej knižnice: práve z tohto dôvodu je ťažké dôkladne a presne určiť, aký druh literatúry Landolfi dovtedy čítal; hoci všestranné a hlboké vzdelanie, ktoré pri každej príležitosti preukazoval, predpokladá čítanie veľkého počtu autorov z každého druhu literatúry (Bo, 1991, s. XLIX–L).³

Dej románu s prvkami fantastiky Racconto dʼautunno sa odohráva v Taliansku počas druhej svetovej vojny. Landolfi ho píše v období medzi septembrom a októbrom 1946 vo Florencii „s výnimkou niekoľkých dní vo Forte a potom v Picu (kde sa zatiaľ uskutočňujú tie najnutnejšie rekonštrukčné práce) medzi letom a jeseňou, pod živým dojmom z vojnových udalostí“ (Tamže, s. LI).

Východiskom pre vyrozprávaný príbeh je realistická udalosť, útek hlavnej postavy, rozprávača, nezvestného partizána:

V období, v ktorom sa odohrával tento príbeh, ma vojna odniesla ďaleko od miest, kde som obyčajne býval. Dve obrovské cudzie armády sa zrazili na našej pôde a viedli kruté boje. Väčšine nášho obyvateľstva sa zdali nekonečné, veď si možno predstaviť, čo všetko museli ľudia znášať a aké to napáchalo škody (Landolfi, 1991, s. 437).

Odbojové hnutie sa v prvej kapitole čitateľovi javí ako hra na schovávačku:

Nielen neznesiteľné vydieranie, vysoké požiadavky na ľudí i materiál, ktoré kládla jedna z týchto armád (okupanti, ktorí pomaly ustupovali pred tou druhou armádou, nazývanou osloboditeľskou), ale i vlastenecký duch či politický kompromis donútil mnohých ľudí, aby na dlhé mesiace, alebo dokonca roky hľadali útočisko v odľahlých miestach čo najďalej od veľkých ciest a zriekli sa vlastných záujmov, svojho majetku a dokonca i rodín (Tamže).

Obidve armády, jedna „okupantská“ a druhá „osloboditeľská“, sú odkazom na širšiu kategorizáciu, cez ktorú môžeme nazerať na historickú realitu. Spisovateľ ponúka čitateľovi atmosféru doby, jej kultúrnu tendenciu, prevládajúcu v danej epoche:

Tí, čo mali možnosti alebo cítili k tomu isté vlohy, sa tam organizovali k ozbrojenému odboju, alebo dokonca útočili. Iní aspoň pasívne odporovali požiadavkám okupantov, a napokon ďalší sa len snažili nebyť v centre boja a vyhnúť sa sporom (Tamže, s. 438).

Atmosféru doby charakterizuje práve morálne a politické stanovisko jednotlivcov. Landolfi píše o individuálnej a kolektívnej historickej pamäti, o konaní v rámci svojich možností:

Pretože ja sám som patril do jednej z týchto kategórií, žil som dlho ako vyhnanec a zdržiaval som sa najmä na menej prístupných miestach ako neustále prenasledovaný zbojník. Rovnaký život so mnou zdieľalo mnoho ľudí, raz nás okolnosti rozdeľovali, inokedy spájali (Tamže).

Unavený a hladný anonymný hrdina a zároveň rozprávač putuje vysoko v horách, v daždi sa prediera hustým lesom, len aby sa vyhol ozbrojenej hliadke okupantov, ktorá prenasledovala utečencov. Zrazu sa pred ním objaví zvláštne staré obydlie, statok, či panské sídlo, ktoré sa stáva dokonalým útočiskom, ochranou pred krutosťami vojny:

Čo som hľadal tak dlho, až som strácal nádej, mi zrazu ležalo pri nohách, skoro na dostrel pušky: dom! Z komína, navyše, v tomto vlhkom a takmer zahmlenom vzduchu, stúpal dym a rozplýval sa vo vetre; mohlo to pôsobiť dosť melancholicky, no pre mňa to bol nesmierne radostný pohľad. Srdce sa mi otvorilo a ja som sa vybral k obydliu, ku ktorému ma priviedla sama prozreteľnosť (Tamže, s. 439 – 440).

Dom obklopovalo niekoľko hospodárskych budov, takže vyzeral skôr ako niečo veľké, dôstojné, panské sídlo či hrad, nie ako statok. Tu iste nájdem úkryt i kus jedla, ak mi je také šťastie vôbec súdené (Tamže, s. 440).

Prvé nadšenie však pominie a rozprávač začína pochybovať. Hoci miestne obyvateľstvo v tejto dobe pomáha tulákom, lebo v každom vidí prenasledovaného vlastenca, zároveň si uvedomuje nebezpečie. Navyše bola noc, on bol neznámy človek, ozbrojený, spustnutý, zarastený, zablatený. Ak dom obývajú ženy či starí ľudia, asi sa zabarikádovali a neotvoria len tak dvere, veď v tomto kraji sa potulujú okrem vlastencov aj zradcovia a ničomníci.

Autor opisuje starý, schátraný dom a pokusy rozprávača dostať sa dovnútra. Napokon sa objaví starý podivuhodný muž, pravdepodobne šľachtického pôvodu. Hoci ho prítomnosť votrelca zjavne obťažuje, dovolí mu zostať a ponúkne mu jedlo i nocľah. Situácia sa mení, šľachtická usadlosť odhaľuje svoje vnútro, ozajstný labyrint, početné miestnosti sú poprepájané, jedna vychádza z druhej a tá zas ústi do ďalšej. Podobnosť s rodným domom spisovateľa v Picu je zjavná, no pozorný čitateľ odhalí i „verný obraz Poeho domu Usherovcov a Verneho hradu v Karpatoch“ (Amigoni, 2004, s. 74). Strašidelné obydlie pôsobí ako bájny Minotaurov labyrint – Knosský palác na Kréte, no na rozdiel od Thesea sa hlavná postava z bludiska nesnaží uniknúť, ale presne naopak, preskúmať jeho vnútro, ktoré ho priam magneticky priťahuje.⁴

V útrobách domu-labyrintu nenachádza Minotaura, no iné monštruózne stvorenie, fascinujúcu ženu vystupujúcu z ohniska, obraz starého portrétu mladej grófky Lucie, mŕtvej manželky starého pána. Rozprávač je v podzemí domu svedkom podivuhodného rituálu: starý pán sa modlí a vzýva mŕtvu manželku. Hlavný hrdina má s úbohým starcom, ktorý ju tak nesmierne miloval, súcit a pritom prežíva zvláštne pocity i fyzické príznaky ako ochabnutosť, rozochvenie, melanchóliu, zúfalstvo, no i odpor či hrôzu. Žena je oblečená ako na portréte, no z jej bytosti cítiť spupnosť, čosi ako pohŕdavú zlobu, a rozprávačovi sa javí ako „duch temný, prízrak nečistý“:

Zrazu vidím... ale čo som to videl, koho? Možno to bola len ilúzia mojich očí. A znovu to bola ona. (Kto iný? Prečo som pred chvíľou povedal neznáma bytosť?) So zúfalým odhodlaním, so slepým zúfalstvom, so záhadnou pýchou sa chcela v dyme zhmotniť, znovu a znovu jej v tom niečo či niekto bránil, zaháňal ju. [...] Videl som starého pána na kolenách a zaznel jeho hlas, silno, ale nežne a zamilovane, trojitá zúfalá výzva: Lucia! Lucia! Lucia! (Landolfi, 1991, s. 491).

Starý pomätenec a rozprávač vidia to isté monštrum, no po výkriku mládenca sa zjavenie rozplynie. Starý pán sa najprv zdesí, potom strašne nahnevá a rozprávač sa dá na útek. Po niekoľkých dňoch sa vracia a v dome stretáva zvláštnu dievčinu, ktorá sa tiež volá Lucia a nápadne pripomína ženu z obrazu. Práve ona mu odhalí niekoľko záhad. Smrť svojho otca (starého šľachtica), ktorý ju dlhé roky zo žiarlivosti väznil v tmavej miestnosti po smrti milovanej manželky, lebo silnú lásku k zosnulej presmeroval na dcéru. Tá bývala od malička svedkom divných sadomasochistických obradov medzi rodičmi. Mladý partizán je plný zmiešaných pocitov, lebo k dievčine pociťuje lásku, nehu, súcit (trpí epilepsiou), no zároveň ho odpudzuje. Román končí tragicky príchodom niekoľkých vojakov. Po divokom no nerovnom zápase rozprávača zasiahnu do ramena, stráca vedomie a dievčinu zastrelia. O rok neskôr, keď je už dom prázdny, rozprávač prichádza do parku, na miesto, kde Luciu kedysi pochoval:

Ker jesenných ruží, čo som zasadil na jej hrob, je už veľký a mohutný. Každý rok tu spomedzi mnohých kvetov rozkvitne jeden zvlášť krásny. Keď sa naň pozriem, vždy si spomeniem na jej slová, či na jej „hlas“: „Z čoho rastie taká krásna ruža, ak nie z tvojej krvi?“ Teraz je to naozaj tak (Landolfi, 1991, s. 515).

Vo svojom rodnom dome v Picu prežil Landolfi nielen svoje detstvo, ale i najkreatívnejšie okamihy života. Často sa sem vracal na dlhé obdobia (i po roku 1956, keď sa oženil a žil s rodinou v San Reme), do rodného domu zdedeného po predkoch zo sedemnásteho storočia, ktorý je zároveň hrdinom mnohých jeho príbehov a hlavne miestom literárnej tvorby: „[...] pero, ktoré tam dole (v Picu) uháňa, tu (v San Reme) sa vzpiera a pohne sa len zásahom Božím“ (Landolfi, 1998, s. 117).⁵

Ako sme uviedli, Landolfi píše román Racconto dʼautunno i v rodnom Picu, v dome zničenom bombardovaním, s čerstvou ranou v srdci, spôsobenou zničením tisícročného opátstva Montecassino (15. februára 1944) a iných, tých najobľúbenejších miest jeho detstva, čo spisovateľ nazýva skutočnou profanáciou. V štvrtej kapitole rozprávač objasňuje situáciu prostredníctvom prehovoru starého šľachtica:

Zdvojnásobil som svoju horlivosť a konečne som bol odmenený nasledujúcou vetou, čo ani nebola odpoveď na moje otázky, ale objasnenie celkovej situácie: „Sem nikdy nikto nevstúpi.“ A hneď nasledovala druhá, pri ktorej starý pán očervenel od hnevu: „Lepšie povedané, kedysi sem nikto nechodil, ale oni ho sprofanovali.“ Pod vplyvom hlbokej otupenosti a ľahostajnosti som si to v mojej hlave preložil asi takto: „Kedysi sem nikto nikdy nevstúpil, teraz tí vojaci sprofanovali môj dom“; ani som neuvažoval nad tým, koľko hrdosti a bolesti sa skrývalo v označení porušenia domovej slobody za profanáciu (Landolfi, 1991, s. 452–453).

Opátstvo Montecassino bolo vzdialené len pár kilometrov od spisovateľovho rodného domu, starého šľachtického sídla. Nevedomosť a povrchnosť vrchného generála spojeneckých vojsk, žiaľ, toto opátstvo odsúdila k úplne zbytočnému zničeniu americkým delostrelectvom. Román je pokus o pretvorenie autorovho hlboko osobného vojnového zážitku do literárnej podoby tak, že čitateľ doslova pociťuje jeho bolesť, utrpenie a úzkosť pri pohľade na zdevastovaný dom. V máji roku 1944 sa Tommaso Landolfi nachádza spolu s otcom v Ríme a do Pica sa vracajú až koncom júla. Naskytol sa im strašný, skľučujúci obraz. Spisovateľ si na toto obdobie spomína v príspevku Quattro casce zo zbierky Ombre (1954, s. 102):⁶

Tadiaľto, cez tento dom sa prehnala vojna a zanechala obrovské otvorené rany, ale najmä v ovzduší zanechala stopy svojej drzosti. Keď sme sa krátko nato vrátili, nielenže sa zrútili dve časti a múry, ktoré kedysi žiarlivo uchovávali svoje starobylé tajomstvo, teraz stáli roztrieštené na slnku, no horšie bolo, že poskytli útočisko mnohým cudzincom, najprv Nemcom, potom Francúzom alebo Alžírčanom, a nakoniec mnohým „utečencom“. Hľadeli sme sa na tú úbohosť a ruiny, ale to najhoršie, ako som už povedal, bolo to, že sme nespoznávali ovzdušie, atmosféru nášho domova.

Zničenie milovaného sídla zanecháva stopu v mysli spisovateľa aj o mnoho rokov neskôr. Na stránkach časopisu Corriere della Sera sa dňa 29. decembra 1968 v príspevku nazvanom Le età dʼinnocenza znovu rozpomína na tajomnú vôňu, na zničený dom, plný zbytočných, bezmocne tragických predmetov. Rovnako živé emócie nachádzame v básnickej zbierke Tradimento z roku 1977:

Nemci, zberba, zlodeji / Čas, smrť, skaza / Sú to vymreté pohromy / V skrýši snov; / A slepé výkriky žien / A zbabelý plač detí. / A to, čo bolo zraniteľné a tajné / Stalo sa verejným a bezočivým.

V osemnástej kapitole opäť nachádzame motívy útoku a obrany, odporu a boja. Rozprávač i mladá, neobyčajná dievčina Lucia sa ocitnú v moci útočných štvancov. Autor ponúka čitateľovi prebudenie do tvrdej reality. Prichádza niekoľko vojakov „tmavej pokožky a v hnedej uniforme“. Ide o poznávacie znaky vojakov koloniálnych jednotiek, patriacich počas druhej svetovej vojny do anglo-americkej armády, ktorú Landolfi nazýva ironicky „osloboditeľská armáda“. Vrhli sa na dievčinu, chceli ju znásilniť, potom zaznejú dva výstrely a čitateľ sa dozvedá, že ju bez váhania zastrelili. Landolfimu sa nielenže podarilo postrehnúť vo vnútri historických faktov istú imaginárnu niť, ale v románe kriticky odsudzuje brutálne historické udalosti, ktoré zažilo talianske civilné obyvateľstvo počas druhej svetovej vojny. Odhaľuje utajovanú pravdu o rabovaní a znásilňovaní zo strany marockých (francúzskych) oddielov, tzv. marocchinate:⁷

[D]orazili tam traja vojaci, nepoznal som tú rasu a nevedel som ani to, k akému vojsku patria; o chvíľu sa vynorili ďalší dvaja alebo traja, dom bol obkľúčený. Mali hnedú pleť i uniformy, podľa očí a pier sa zdalo, že pochádzajú z Afriky, pod prilbami mali dlhé vlasy a zlaté kruhy v ušiach; nemusím dodávať, že ich tváre neveštili nič dobré, bolo v nich niečo kruté, divoké, dokonca diabolské (Landolfi, 1991, s. 511).

[...] neskôr som sa dozvedel, že patrili k tým koloniálnym oddielom, ktoré armáda osloboditeľov nasadila do útoku na horské pozície, keďže sa považovali za inak nepreniknuteľné; nemožno im uprieť, že sa tejto úlohy zhostili výborne, boli na taký druh vojny zvyknutí. Ale oni, čo zažili pred niekoľkými rokmi vo vlastnej krajine veľa násilia od našich krajanov, teraz prišli sem s túžbou po pomste a dušou drancujúcich a násilníkov, boli opojení víťazstvom a ani im nenapadlo rozlišovať, kto je priateľ a kto nepriateľ, kto je ozbrojený a kto nie (Tamže).

Autor ich nazýva „bandou, ktorá rabovala, čo sa dalo“ a rozprávač ihneď pochopil, „čo vlastne hľadajú: korisť, víno a ženy“ (Tamže, s. 512). „Landolfi vychádza zo skutočného, reálneho aspektu, aby sa dostal k určitému surreálnemu obratu, zaznamenávajúc takmer kronikárskym spôsobom zvlášť krutú a násilnú udalosť“ (Verdenelli, 1997, s. 178). Podľa vyjadrenia Bàrberi Squarottiho (1965, s. 5) sa s Landolfim nachádzame v „prostredí vyhrotenej literárnosti, v zmysle koncepcie literatúry ako klamstva, podvodu, hry. Ale vždy ide o hru s extrémne vážnou, a tiež tragickou motiváciou: klamstvo, ktoré na istý moment ukrýva, až po obratnú fantastickú invenciu v zmyselnom a zvodnom diele literatúry, pravdu, a to pravdu krutú, neznesiteľnú“.⁸ Nejde pritom o bezvýznamnú či povrchnú hru, ale práve naopak, o hru strategicky orientovanú k vonkajšiemu svetu, k evidentnej viditeľnosti, a to práve s cieľom ukryť tie najtajnejšie, najhlbšie a možno aj najtragickejšie motivácie.

„Literatúra úzko súvisí s históriou, kultúrou a kolektívnou pamäťou určitého spoločenstva alebo národa a ako taká zabezpečuje aj funkciu svedeckej výpovede“ (Zázrivcová, 2017, s. 213). Román odsudzuje násilie spojeneckých vojsk (osloboditeľskej armády), historickú realitu týkajúcu sa aj oblasti kultúry. Pojmom marocchinate sa väčšinou označuje skupinové znásilňovanie, zabíjanie, plienenie, drancovanie a násilie rôzneho druhu, páchané francúzskymi koloniálnymi vojskami. Pomenovanie goumiers označovalo vojakov marockej národnosti, zaradených do francúzskych jednotiek v rokoch 1908 až 1956, ktorí bojovali v Taliansku v zbore CEF (Corps expéditionnaire français en Italie) na strane spojeneckých vojsk. Jednotky prešli dňa 14. mája 1944 cez územie považované za neprekonateľný terén v pohorí Aurunci a obišli nemecké obranné línie v susednom Valle del Liri, čo umožnilo XIII. britskému zboru prelomiť líniu Gustav a postupovať ďalej, až po obrannú líniu nemeckých jednotiek, tzv. Hitlerovu líniu. Do Pica dorazili americkí vojaci z 351. pešieho pluku, 88. pešej divízie (prezývaní „modrí diabli“ kvôli ich nesmiernej bojovnosti) práve v čase, keď goumiers vykonávali násilie. Keď tomu chceli zabrániť, francúzsky veliteľ ich zastavil slovami, že „oni sú tu, aby bojovali proti Nemcom a nie proti Francúzom“ (Strazza, 2010, s. 110–111). V správe, zostavenej dňa 28. mája 1944 talianskym kapitánom Umbertom Pittalim, sa píše: „Francúzski dôstojníci nechávajú Maročanom voľnú ruku a radšej ticho ignorujú, čo sa deje“ (Tamže, s. 111).⁹

Historické fakty, ktoré román zaznamenáva, sú hlboko podmienené individuálnymi skúsenosťami hlavnej postavy. Téma vojny zobrazená v rovine ničenia a úplnej skazy sa znovu objavuje i v záverečnej časti, spolu s nezmazateľnými, trýznivými stopami v dome spisovateľa i v dome¹⁰ opísanom v románe:

Vojna, skutočná veľká vojna s hrmotom a skazou sa už prehnala, doznievala v diaľke; zostali po nej hrozné stopy. Tieto miesta sa museli zmeniť na obrannú pozíciu a dom na pevnosť, ktorú nepriateľská paľba neušetrila. Bol ako rozpáraný, ukazoval svoje útroby, svetlo preniklo až k jeho najskrytejším tajomstvám, do podzemných chodieb, k dverám, kedysi ukrytým v hrubých starobylých múroch, to svetlo odhalilo zariadenie domu, kedysi žiarlivo chránené, i tapety, ktoré teraz viseli ako zdrapy vyschnutej kože: dom žalostne prázdny, pozbavený tajomstva, ktoré bolo jeho krvou; dom nebom zabudnutý (Landolfi, 1991, s. 514).

Pokiaľ ide o žáner, Edoardo Sanguineti (2010, s. 160) poznamenáva, že ide o „riskantné tipovanie, akýsi príbeh o tajomstve, niečo medzi detektívnym románom a liberty“ a dodáva: „Kto tomu rozumie, je naozaj dobrý.“ Pochopenie autorovho zámeru spočíva v uvedomení si, že samotný fantastický žáner (či skôr spôsob) sa v priebehu devätnásteho storočia „konštituoval ako variant príbehu s tajomstvom“ (Šrámek, 1993, s. 10). Literárni kritici zväčša radia román k fantastike a Ferdinando Amigoni (2004, s. 74) ho nazýva „dokonale fantastickým“. Fantastika, ako je všeobecne známe, zavádza do reálnej udalosti nejakú nepravdepodobnú, ktorá presahuje všeobecne akceptovateľné normy. Landolfi sa vo svojich dielach opakovane pohráva s duchmi a inými nadprirodzenými bytosťami blízkymi fantastike devätnásteho storočia a analyzovaný román je toho príkladom. V autorových príbehoch sa objavujú vidiny, prízraky, čiže nadprirodzené fenomény budiace strach a vyvolávajúce pocity znepokojenia.

Spisovateľ sa nepokúša objasniť existenciu ducha temného, prízraku nečistého, ktorý má vzhľad ženy z portrétu, zjavenie ženy, vychádzajúcej z dymu, ktorá sa vracia z ríše mŕtvych prostredníctvom magického rituálu:

Nedúfam, že mi budete rozumieť, snáď to ani nechcem. Nemám v úmysle sa nejako ospravedlňovať, alebo čokoľvek vysvetľovať, len poviem, čo som videl (Landolfi, 1991, s. 491).

Román sa však nekončí nadprirodzene a epilóg, istotne nie náhodne, nespadá do sveta fantastiky. Landolfi odvodzuje názov svojej predposlednej práce Se non la realtà, z úsudku, ktorým uzatvára Commiato zo zbierky Ombre (1954, s. 183): „Niet iného cieľa pre naše ospalé kroky, ak ním nie je realita.“ Napriek tomu musíme poznamenať, že vo svojich dielach, pri hľadaní nedosiahnuteľného absolútna, nikdy neprestal pohŕdať „realitou“. Vojna de facto „znesvätila“ šľachtické sídlo v Picu, miesto kde napísal všetky diela pochádzajúce z tzv. „prvého“ tvorivého obdobia (1937 – 1947). Ako vyplýva z uvedených citácií a analýz, v románe nájdeme nielen zmienky o historicky potvrdených javoch, ale aj o obsahoch kolektívnej pamäte, týkajúcich sa histórie, kultúry, ideológie a imaginárna.

Všetky citácie v príspevku preložila autorka.

AMIGONI, F. Fantasmi del Novecento. Torino: Bollati Boringhieri, 2004.

BÀRBERI SQUAROTTI, G. Landolfi o il potere della letteratura. In: Omaggio a Landolfi. Rapporti, 1965, s. 5.

BO, C. Prefazione. In: Landolfi, T.: Opere I (1937–1959), a cura di Idolina Landolfi. Milano: Rizzoli, s. XXI–LXVI, 1991.

DURAND, G. Strutture antropologiche dell’immaginario. Introduzione all’archetipologia generale, trad. Catalano, E. Bari: Dedalo, 2009.

LANDOLFI, T. Il tradimento. Milano: Rizzoli, 1977.

LANDOLFI, T. Le età dʼinnocenza. In: Corriere della Sera, 1968.

LANDOLFI, T. Ombre. Firenze: Vallecchi, 1954.

LANDOLFI, T. Quattro casce. In: Ombre. In: Opere I (1937-1959), a cura di Idolina Landolfi. Milano: Rizzoli. 1991.

LANDOLFI, T. Racconto dʼautunno. In: Opere I (1937–1959), a cura di Idolina Landolfi. Milano: Rizzoli, 1991.

LANDOLFI, T. Rien va. Milano: Adelphi, 1998.

LANDOLFI, T. Un amore del nostro tempo, 1965. In: Opere II (1960–1971), a cura di Idolina Landolfi. Milano: Rizzoli, 1992.

LaStampa.it CULTURA, 16/03/2017. [Cit. 2018-18-06.] Dostupné z: http://www.lastampa.it/2017/03/16/cultura/la-verit-nascosta-delle-marocchinate-saccheggi-e-stupri-delle-truppe-coloniali-francesi-in-ciociaria-stDjcmY65lqhNlHtQjfyLL/pagina.html

MANGANELLI, G. La letteratura come menzogna. Milano: Adelphi, 1985.

REICHWALDEROVÁ, E. El espacio urbano en las novelas selectas de Juan José Millás. In: Nuevas teorías, modelos y su aplicación en lingüística, literatura, traductología y didáctica en los últimos 20 años: Bratislava, 23 y 24 de sieptemre de 2011. Bratislava: AnaPress, 2011, s. 261–271.

SANGUINETI, E. Cultura e realtà. Milano: Feltrinelli Editore, 2010.

SICILIANO, E. Prefazione a «Des mois» (1991). In: Scuole segrete. Il Novecento italiano e Tommaso Landolfi, a cura di Andrea Cortellessa. Torino: Nino Aragno Editore, 2009.

STRAZZA, M. Senza via di scampo. Gli stupri nelle guerre mondiali. Collana «Un archivio della memoria». CONSIGLIO REGIONALE DELLA BASILICATA, Commissione Regionale per la Parità e le Pari Opportunità, 2010, s. 110–111. [Cit. 2018-10-07.] Dostupné z: https://www.ildialogo.org/Allegati/Stupri_di_Guerra.pdf

ŠRÁMEK, J. Morfologie fantastické povídky. Brno: Masarykova univerzita, 1993.

VERDENELLI, M. Prove di voce: Tommaso Landolfi. Alessandria: Edizioni dellʼOrsO, 1997.

ZANGRANDI, S. Cose dellʼaltro mondo. Percorsi nella letteratura fantastica italiana del Novecento. Bologna: ArchetipoLibri, 2011.

ZÁZRIVCOVÁ, M. Défense et illustration des études littéraires. In: La culture française a-t-elle encore une influence dans le monde d'aujourd'hui? Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2017, s. 204–222.

Mgr. Eva Mesárová, PhD. – vo svojom výskume sa zameriava na dejiny súčasnej talianskej literatúry, umelecký preklad, no najmä na kontroverzné tendencie a spôsoby vnímania fantastickej literatúry. Momentálne vyučuje na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici.

Contact: Department of Romance Studies, Faculty of Arts, Matej Bel University, Tajovského 40, Banská Bystrica, e-mail: eva.mesarova@umb.sk