Monika Šavelová

Abstract

The study deals with the position of Brunetto Latini in Dante Alighieriʼs Inferno as a sinner accused of bestiality, focusing on several literary studies proposing several categories of the sin of bestiality: the physical one, but also spiritual, linguistic, and intellectual, as the sin of bestiality as a physical sin of Latini isn’t illustrated in any historical document.

Key Words

Brunetto Latini, bestiality, Divine Comedy, Dante Alighieri, Inferno

Florenťan Brunetto Latini (asi 1220–1294) bol právnik, vynikajúci štylista, rečník, diplomat, notár, kancelár a tajomník mestskej republiky, neskôr i prior mesta. V roku 1260 viedol posolstvo ku kastílskemu kráľovi Alfonzovi X. s prosbou o pomoc pre guelfskú Florenciu proti sicílskemu kráľovi Manfredovi, ktorý ohrozoval mesto. Keď sa na spiatočnej ceste z Kastílie dozvedel o porážke florentských guelfov v bitke pri Montaperti (1260) a v podstate o svojom vyhostení, keďže vo Florencii sa vlády ujala gibelínska strana, zostal vo Francúzsku. Vrátil sa až po víťazstve guelfov v bitke pri Benevente (1266), kde sa definitívne skončili mocenské ašpirácie gibelínov. Po návrate do vlasti sa znovu ujal svojich funkcií v správe mestskej republiky a v roku 1287 ‒ čiže v časoch, keď mal Dante 22 rokov ‒ bol aj jedným z mestských priorov. Ako je zrejmé, zastával významnú úlohu v guelfskej Florencii v druhej polovici 13. storočia (FELIX, 2005b).

Počas pobytu vo Francúzsku si dokonale osvojil francúzštinu a napísal niekoľko diel, medzi nimi hlavné dielo Poklad (Li Livres dou Trésor), ktoré možno označiť za akúsi súvekú encyklopédiu poznania z rôznych oblastí: filozofia, teológia, fyzika, anatómia, geografia, prírodopis, zoológia, rétorika, politika. Ako uvádza Felix (tamže), Latini „výslovne v tomto diele poznamenal, že ho napísal po francúzsky preto, lebo francúzština je podľa jeho názoru jazyk lahodnejší, krajší a aj rozšírenejší než taliančina.“ Inšpiráciu francúzskym Románom o Ruži pretavil do alegoricko-didaktickej skladby Malý poklad (Tesoretto). Napísal i veršované dielo menšieho rozsahu Favolello (Básnické rozprávanie). Taktiež preložil tri Cicerove diela. (Pozri bližšie KOPRDA, 2013.) Latini by sa dal označiť za istý typ predhumanistického vzdelanca formovaného stredovekom, no vracajúceho sa k antickej kultúre a filozofii.

V Alighieriho Božskej komédii je trestaný v pekle, v treťom okruží siedmeho kruhu za násilenstvo proti prírode: nachádza sa v prostredí s nízkou viditeľnosťou pre hustú hmlu spolu so sodomitmi, ktorých trestom je nikdy neutíchajúci, pomalý ohnivý dážď. Na tomto mieste treba mať na zreteli autorovo subtílne delenie hriešnikov– „násilníkov proti Bohu“ umiestnených v treťom okruží¹ siedmeho kruhu: prvú skupinu tvoria tí, čo Boha popierajú skryto, potajomky („col cor negando“, v slovenskom prebásnení „čo poprú ho“, Inf. XI, v. 47), druhú tí, čo ho popierajú otvorene, rúhaním a preklínaním („e bestemmiando“, „tí, čo naň sa srdia“, Inf. XI, v. 47) a poslednú tí, čo pohŕdajú zákonmi a dielami prírody, pochádzajúcej od Boha („e spregiando natura e sua bontade“, „čo sú k jeho tvorbe pohŕdaví“, Inf. XI, v. 48).²

Felix (2005a, s. 332) uvádza, že takéto Danteho delenie korešponduje s teologickým delením násilia proti Bohu, ktoré, povedané súvekým jazykom, môže byť: in corde (v srdci), in ore (ústne, v ústach) a in opere (v činoch). Zároveň však Alighieri delí týchto hriešnikov na dve skupiny (podľa kritéria v Inf. XI, v. 32): na násilníkov proti Bohu ako osobe a na násilníkov proti jeho veciam, t. j. proti prírode („A Dio, a sé, al prossimo si pòne / far forza, dico in loro e in lor cose“, „Na blížnom, sebe, na Bohu, vždy ťažšie / sa hreší ním; na nich a na ich maní“, Inf. XI, vv. 31–32).

Do prvej skupiny by patrili prvé dva vyššie uvedené druhy: tí, čo Boha popierajú v srdci a ústami, čiže utajení a zjavní rúhači v najširšom zmysle slova, a do druhej skupiny by patrili sodomiti a úžerníci. Tých označuje Dante alúziou miest Sodoma (biblické mesto spomínané v Genesis XXI spolu s Gomorou, obe boli zničené ohňom a sírou, keďže šlo o povestné mestá chlipníkov, hrešiacich proti prírode) a Cahors (juhofrancúzske mesto, v stredoveku známe ako hniezdo úžerníkov, čiže tu trestá tých, ktorí sa dopustili násilia proti prírode ako dielu Božiemu). Ako svedčia verše 49–51 (Inf. XI), kategória hriešnikov Sodoma a Cahors tvorí jednu skupinu, druhú tvoria tí, ktorí rečou alebo srdcom pohŕdajú Bohom („e però lo minor giron suggella / del segno suo e Soddoma e Caorsa / e chi, spregiando Dio col cor, favella“,³ „Tak v ďalšom kruhu, pečatiacom stvrda / Sodomu, Cahors, oheň toho bodá, / kto v srdci už či v reči Bohom zhŕda“).

Násilníci proti Bohu, ako sme naznačili vyššie, sú trestaní pomalým „dažďom“ ohnivých chumáčov– u niektorých komentátorov sa stretávame s prirovnaním k ohnivým jazykom na základe podobnosti s udalosťami svätodušných sviatkov a v súvislosti s Danteho výrazom „di fuoco dilatate falde“ (Inf. XIV, v. 29), ktoré možno popísať ako široké a pri páde predĺžené chumáče ohňa. Súvis viny a trestu popisuje medievalista Pézard (1950, s. 294 an.), ktorý nachádza v Alighieriho ponímaní troch aspektov jedného násilia proti Bohu jemné afinity a spoločný styčný bod: sodomia a úžera sú v podstate variantmi rúhania proti Bohu a jediného hriechu proti Duchu.

Keďže však ide o tri skupiny hriešnikov, každá podstupuje trest iným spôsobom: jedni ležia, druhí sedia, tretí chodia – preto mohol Dante ako persona drammatis hneď na prvý pohľad pochopiť rôznorodosť hriešnikov. Viacerí komentátori na základe princípu contrapasso (oko za oko) ich identifikujú takto: ležiaci sú rúhači (v živote s rúhaním obracali tváre k nebesiam); sediaci sú zrejme úžerníci (v živote len sedeli a počítali peniaze) a chodiaci sú sodomiti (v ich neprestajnom chodení možno vidieť obraz ich nepokojných a vášňami zmietaných životov) (FELIX, 2005b). Slovenský romanista zároveň zdôrazňuje, že kategóriu sodomitov treba chápať v širšom slova zmysle: Dante medzi nich rátal aj intelektuálnych či duchovných „sodomitov“ a vôbec pohŕdačov Božími zákonmi v širšom význame slova, ktorí sa triedia na oddelené skupiny.⁴

Dante si Brunetta Latiniho bezpochyby vážil ako vzdelanca orientujúceho sa v starovekej i stredovekej kultúre a filozofii a keďže ho označuje za svojho učiteľa (Inf. XV, v. 85), nemožno pochybovať o tom, že vplýval i na jeho intelektuálny vývin. Miera vplyvu je istým spôsobom dokázaná Danteho vyjadrením obdivu, uznania („convien che ne la mia lingua si scerna“, „chcem zjaviť vám svoj obdiv nekonečný“, Inf. XV, v. 87). Latini označuje Danteho za svojho syna (v texte celkovo dvakrát, Inf. XV, v. 31 a v. 37, v slovenskom prebásnení trikrát, aj vo v. 106), ale i Dante označí Latiniho za svojho „otca“ (por. Inf. XV, vv. 82–83: „ché ’n la mente m’è fitta, e or m’accora, / la cara e buona imagine paterna“, „bo vrytý je a v mysli vyrastá mi / otcovský, dobrý obraz váš...“). Vrúcnosť vzťahu je v pekle ojedinelým, výnimočným obrazom, keďže vieme, že prvá kantika je charakteristická zlobou postáv (snáď s výnimkou Francesky a Paola v V. speve), ktoré sa tu trvalo nachádzajú.

Vráťme sa ešte k nástroju trestu – ohňu. Ten smeruje proti prirodzenosti, proti prírode (Inf. XIV, 28–30: „Sovra tutto ’l sabbion, d’un cader lento, / piovean di foco dilatate falde, / come di neve in alpe sanza vento“, voľne: „Bo sotva vločka ohňa zvoľna zlietla / pršali ohnivé chumáče – akési ohnivé jazyky – ako sneh na hory v čase bezvetria“). Takýto názor zastával i Aristoteles a Averroes v komentári (podľa GAGLIARDI, 2014, s. 100), neskôr, v stredovekej kozmologickej a prírodnej koncepcii, sa verilo, že všetko smeruje k svojmu počiatku, princípu, oheň teda k sfére ohňa nachádzajúcej sa nad zemským povrchom), čiže vykonávanie trestu je analogické k previneniu odsúdencov tejto časti pekla, ktorí sa previnili porušením zákona prírody, konali proti prírode.

Od začiatku spevu sa objavujú znaky aristotelizmu, pretože Latini bol aristotelovec, veril v zákon prírody: motív prirodzenej zrakovej schopnosti človeka, zmyslového poznania, ktoré je tu však potlačené temným prostredím (rozumej bez svetla), osvetleným len padajúcim ohnivým dažďom („che venian lungo l’argine, e ciascuna / ci riguardava come suol da sera / guardare uno altro sotto nuova luna; / e sì ver’ noi aguzzavan le ciglia“, „oproti nám a každá rozpačite / obzerá si nás ako za večera, / keď zíza sa len pri mesačnom svite; / tak ostria oči, až ich iste bolia“ Inf. XV, 17–20; opakovanie motívu zraku nachádzame aj vo v. 22: „Keď si nás prezrú kolom dookola“ a 25: „Vystiera dlaň, a zrak môj roztržitý“, v tal. pôvodine v. 22: „Così adocchiato da cotal famiglia“ a 26: „ficcaï li occhi per lo cotto aspetto“).⁵

Následne prechádza autor od zmyslového poznania k intelektuálnemu („E io, quando ’l suo braccio a me distese, / ficcaï li occhi per lo cotto aspetto, / sì che ’l viso abbrusciato non difese / la conoscenza süa al mio ’ntelletto,“ „Vystiera dlaň, a zrak môj roztržitý / skúma tú tvár, tvár ako spálenište; / no nezabránil výzor ohňom zrytý / spoznať mi ho, ‒ a poznajúc ho iste,“ v. 25–28).⁶ Dante ho označuje za svojho učiteľa, ktorý ho správne učil aristotelovskému zákonu o zachovaní druhu (Inf. XV, 85: „m’insegnavate come l’uom s’etterna“, „učili ste ma, ako sa človek zveční“), čiže ako sa ľudský druh zvečňuje podľa Aristotela: každý si želá byť večný, no keďže nedokáže byť večný v zmysle božského, smeruje k tomu v súlade so svojimi možnosťami, čiže podľa vlastnej schopnosti to dosiahnuť. Človek ako jednotlivec nedokáže byť večný, ale dokáže byť večný ako druh, teda vďaka druhovej podobnosti ľudí, ktorá sa prenáša z otca na syna (GAGLIARDI, 2014, s. 102–103). Aj preto autor buduje vzťah medzi sebou ako protagonistom a Latinim-odsúdencom na úrovni vzťahu otca a syna, akoby bol jeho „intelektuálnym synom“, zachovávateľom ním uznávanej filozofie, „pokračovateľom“ rodu i filozofického smerovania. (Zároveň možno naznačiť predstavu zvečnenia autora svojím dielom.) Tým je zároveň čiastočne naznačená jeho vina, za ktorú si na tomto mieste odpykáva trest, hoci len na „intelektuálnej“ úrovni. Nesmrteľnosť druhu sa dosahuje cez účasť každého na pokračovaní života, čiže plodení potomstva.⁷

Latini nielen že veril v zákony prírody, ale v rámci nich i v astrológiu a astronómiu, preto sa pýta Danteho, či ho vedie šťastena (Fortúna) či osud (Inf. XV, 46) a zdôrazňuje, že ak bude nasledovať svoju hviezdu, iste dôjde cieľa (v. 55–60) – veril, že osud človeka je zapísaný vo hviezdach, teda veril v predurčenosť konania človeka.⁸ Ako aristotelovec veriaci vo večnosť zachovania druhu veril i v nekonečnosť sveta, lebo ak je večný druh, musí byť aj svet, a práve v týchto dvoch tézach spočíva zásadný rozdiel medzi aristotelizmom a kresťanstvom, ktoré sa v tejto otázke nezhodujú.

Gagliardi i Koprda vidia Latiniho postavu ako hrdinu princípu večnosti ľudského rodu, u ktorého sa stretla osobná telesná neschopnosť, nemožnosť počať potomka, teda neschopnosť podriadiť sa (aristotelovskému) zákonu prírody, s intelektuálnym primknutím sa k jeho učeniu: „Latini nedokázal pre svoju homosexuálnu osobnú prirodzenosť uskutočňovať Aristotelov prírodný zákon strvácňovania rodu a života plodením, ale ako vedec vyučoval vytrvalo, že jedinou cestou dosiahnutia večnosti ľudského rodu je zabezpečovať pokračovanie rodu plodením“ (GAGLIARDI – KOPRDA, 2015, s. 184; pozri aj GAGLIARDI, 2014, s. 98–105). Domnievame sa však, že treba vylúčiť plauzibilitu akceptovania Latiniho ako homosexuála,⁹ aj napriek jeho začleneniu k hriešnikom-sodomitom, a to z týchto dôvodov:

1. Ako uvádza Felix (2005a, s. 346), ale i talianska Enciclopedia dantesca pod heslom Brunetto Latini, o zatratencovej neresti tohto druhu nehovorili ani jeho súčasníci, v súvekých prameňoch sa o jeho sodomii (v úzkom slova zmysle) nezachovala žiadna narážka ani fakt, ktorý by ju potvrdil. Väčšina komentátorov (Parodi, Sapegno, Masseron, Momigliano, Porena a i.) sa vždy prikláňa len ku konštatovaniu jeho začlenenia do štruk­túry pekla. Ak by aj bol skutočne sodomita a Dante by o tom ako jediný vedel, čo je veľmi málo pravdepodobné, určite by ho preto nepranieroval v Pekle na znak svojej osobnej objektívnosti, ako sa domnieval Spoerri (1966, s. 133) a iní, o to viac, ako mu vo veršoch prejavil svoju úctu. Danteho zatratenie Latiniho nie je znakom jeho objektívnosti ako sudcu, ale výrazom subjektívnosti na pláne cieľa Komédie a jej zmyslu;

2. Hoci Talianmi neboli všeobecne prijaté – čo však nevylučuje ich platnosť –, z analýz Andrého Pézarda vyplýva, že Dante zaradil Latiniho do tohto okružia a kruhu nie pre telesnú sodomiu, ale pre tú duchovnú – svojimi dvoma dielami napísanými vo francúzštine sa previnil proti svojmu prirodzenému (materinskému) jazyku, taliančine, a to v časoch Danteho kodifikačných snáh o zjednotenie Talianov pod znakom spoločného jazyka;

3. Na pozadí Pézardovej analýzy sa rysuje porušenie „zákona prírody“ (zrada vlastného jazyka, a teda vlastnej prirodzenosti), a to sa javí byť zároveň hriechom proti Duchu Svätému (ako je tomu vo všetkých prípadoch Pekla, kde sa trestá ohňom). Podobne mnohí komentátori spájali ohnivé vločky s biblickými „ohnivými jazykmi“ nad hlavou učeníkov na znak daru Ducha Svätého (aby vedeli zvestovať slovo Božie v rôznych jazykoch).¹⁰ Ako uvádza Felix (2005b): „Latini teda vskutku zhrešil tým, že pohrdol Bohom nielen „v srdci“ (pohrdol jeho darom), ale aj priamo „v reči“ (písal po francúzsky) a dopustil sa akejsi sodomie duchovnej, intelektuálnej,...“ O rôznosti typov sodomie svedčí Latiniho vyjadrenie, že sú tam viaceré skupiny, ku ktorým sa však on nesmie ísť (v. 118);

V súlade s predchádzajúcimi bodmi sa domnievame, že Dantemu šlo práve o odsúdenie pre duchovnú „jazykovú“ sodomiu, na čo reaguje antiteticky vo v. 79–81: „keby to bolo záviselo odo mňa, netrpeli by ste tu za hriech proti prírode“ (Inf. XV). V nasledujúcich veršoch ho vyzdvihuje pre jeho aristotelovské učenie o tom, ako sa človek zvečňuje, „a kým žijem, chcem vám jazykom vyjadrovať svoju vďaku“, kde sa opäť objavuje motív jazyka, ktorý je u Latiniho príčinou odsúdenia („... keď ste ma len vy sami / učievali, jak smrteľník sa zveční: / a pokým žijem, jak vám za to vďačím, / chcem zjaviť vám svoj obdiv nekonečný“, Inf. XV, vv. 84b–87).

Dante Latiniho odsudzuje pre „jazykovú“ sodomiu, no zároveň vďaka jeho filozofickej príslušnosti nachádza cestičku, aby mohol potvrdiť predstavu zbožštenia človeka, tentoraz cez aristotelizmus, cez ktorý poukazuje na to, že túžiť po šťastí už na svete, počas života, je úplne legitímne a človeku prirodzené, v zhode s prírodným zákonom, ktorý je mu druhovo vlastný, lebo človek ako druh dokáže byť podobný Bohu vo veci „zvečnenia sa“, ktoré je božskou „charakteristikou“. (Podobne zmýšľajú i Koprda a Gagliardi, cit. d.)

Felixov (2005b) protiargument, resp. označenie slabého miesta Pézardovej teórie, spočívajúce v tom, že mu Latini odporúča dielo, pre ktoré je uvrhnutý do pekla, v takomto ponímaní neobstojí, lebo Dante odsudzuje jazyk tohto diela, nie jeho obsah. Tým sa zároveň preukazuje platnosť a pravdivosť Aristotelovho učenia o zvečnení druhu, a teda legitímnosť ľudskej túžby zbožštiť sa, a to priamo vo veršoch: „Nech Poklad môj ti bude spoločníkom, / v ňom živý som – a nemám žiadosť inú“ („Sieti raccomandato il mio Tesoro, / nel qual io vivo ancora, e più non cheggio.ʻ“ Inf. XV, v. 119–120).

Súveký kronikár Giovanni Villani v Kronike (VIII, 10) nazval „uomo mondano“, čo označuje svetáka, ale i svetského človeka. V tomto zmysle sa objavuje súvislosť s Danteho inklinovaním k „svetskosti“ v zmysle filozofickom. Náznak spojitosti s odsúdencom autor predznamenáva použitím slova selva (Inf. XV, 13) z epizódy o Danteho stratení sa v temnom lese (selva oscura, Inf. I, 2); Latini v Malom poklade napísal, že zablúdil v čudnom lese (selva diversa) (FELIX, 2005a, s. 346). To je poukazom na Brunettovo zídenie zo správnej cesty, keď – podobne ako Dante – v istom období svojho života „zanevrel“ na Boha, dával prednosť svetským veciam pred tými duchovnými. Podobne Boccaccio v Esposizioni sulla Commedia di Dante na začiatku komentára k XVI. spevu Pekla – ako uvádza Gagliardi (2014, s. 105) – píše, že Dante v hriešnikovi Latinim rozpoznáva vlastný hriech a nepriamo sa spovedá. To svedčí v prospech nami uvedenej domnienky, keďže nemožno Latiniho vnímať v pravom zmysle ako sodomitu (homosexuála).

Felix (2005b) ďalej poukazuje na fakt, že u Latiniho bolo až priveľmi známe (aj z jeho diel) jeho svetáctvo, menší záujem o veci duchovné, že vecami duchovnými doslova pohŕdal. V Malom poklade výslovne napísal, že bol „omo reo peccatore“, vinný hriešnik, ktorý sa nestaral o svojho Stvoriteľa a nielenže nemal nijakú úctu k Cirkvi, ale ju urážal slovami aj skutkami („al mio Creatore non ebbi provedenza, – anzi l’o pur offesa di parole e di fatto“, v. 2522–2529). Brunetto sám o sebe povedal, že sa nestaral o svojho Spasiteľa, zrejme ním teda v srdci pohŕdal, slovami aj skutkami urážal cirkev, zrejme nie len klérus, a teda nemohol patriť do inej skupiny, ako do tejto kategórie hriešnikov, o ktorých Dante napísal, že pohŕdali Bohom v srdci či v reči (Inf. XI, 51).

Vzhľadom na nulovú preukázateľnosť telesnej sodomie z historických dokumentov a s ohľadom na minuciózny výskum Andrého Pézarda, ale aj iných vyššie citovaných literárnych vedcov, sa možno domnievať, že Brunetto Latini skutočne nie je v Danteho Pekle odsúdený za fyzický hriech, ale skôr za duchovnú, jazykovú či intelektuálnu sodomiu. Dá sa totiž preukázať nielen jeho pohŕdanie duchovnými hodnotami, ako Latini koniec koncov dokladuje vo svojich dielach, ale aj prvou milosťou Ducha – jazykom.

Štúdia je súčasťou projektu KEGA Hermeneutika talianskej literatúry (od stredoveku po renesanciu) č. 050UKF4/2018.

Použitá literatúra

ALIGHIERI, D. Božská komédia: Peklo. Preložil V. Turčány a komentoval J. Felix. Bratislava : SDA, 2005a.

ALIGHIERI, D. Božská komédia: Peklo. Preložili Viliam Turčány a Jozef Felix. Komentár napísal Jozef Felix. Komentár doplnil Viliam Turčány. Bratislava : SDA, 2005b. [cit.14-03-2019] Dostupné na:http://a-repko.sk/knihy/dante/peklo.htm

ALIGHIERI, D. Božská komédia: Raj. Preložil a komentoval V. Turčány. Bratislava: Tatran, 1986.

ALIGHIERI, D. La Divina commedia: Paradiso a cura di N. Sapegno. Firenze: La Nuova Italia, 1983.

ALIGHIERI, D. Le opere di Dante. Testo critico della Società Dantesca Italiana. Firenze: Polistampa, 2012.

BOCCACCIO, G. Trattatello in laude di Dante a cura di P. G. Ricci. In: BRANCA, V. (ed.): Tutte le opere di Giovanni Boccaccio. Vol. 3. Milano: Mondadori, 1974.

FOTTA, P. Koncepcia súčasnej realistickej metafyziky. Filozofia 2001, roč. 56, č. 4, s. 226–240.

GAGLIARDI, A. Il Filosofo e la Rosa. Il Roman de la Rose di Jean de Meun, 2010.

GAGLIARDI, A. La Commedia divina di Dante. Tra Averroè e Cristo. Catanzaro: Rubbettino, 2014.

GAGLIARDI, A. – KOPRDA, P. Božská komédia, nadšenie za počasživotnú blaženosť. Studi italo – slovacchi 2015, roč. 4, č. 2, s. 164–244.

GAGLIARDI, A. – KOPRDA, P. Podklady k hermeneutike stredovekej talianskej literatúry. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2016.

INGLESE, G. Latini, Brunetto. 2005. [cit.17-06-2019] Dostupné na: http://www.treccani.it/enciclopedia/brunetto-latini_%28Dizionario-Biografico%29/

KOPRDA, P. Talianska literatúra 1: Začiatky a trináste storočie. Nitra: UKF, 2013. MARTINKA, J. (ed.) Antológia z diel filozofov: Od Aristotela po Plotina. Bratislava: Iris, 2006.

MAZZONI, F. Enciclopedia Dantesca: Brunetto Latini. 1970. [cit.12-03-2016] Dostupné na: http://www.treccani.it/enciclopedia/brunetto-latini_(Enciclopedia-Dantesca)/

PÉZARD, A. Dante sous la pluie de feu. Paríž: Vrin, 1950.

SPOERRI, T. Introduzione alla Divina commedia. Milano: U. Mursia, 1966.

ŠAVELOVÁ, M. Danteho Peklo : Idey a interpretácie. Nitra: UKF, 2014.

ŠAVELOVÁ, M. Odhaľovanie Danteho intelektuálnej biografie. Nitra: UKF, 2016.

Mgr. Monika Šavelová, PhD., je odborná asistentka na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje stredovekej talianskej a slovenskej literatúre, predovšetkým dielam Danteho Alighieriho, slovensko-talianskym literárnym vzťahom a prekladu.

Kontakt: mpsavelova@ukf.sk, monika.savelova@gmail.com