Lucia Chudá

Abstract

The aim of this study is to deal with a new literary genre created by Belorussian writer Victar Martsinovich. First, we present Victar Martsinovich as a contemporary writer and a person who has a position in the literary process in Belarus. It is necessary to point out the work which is associated with the created term. We mention some of the characteristics of this new literary genre. Proper analysis of definition brings us to the main polemic about the structure of this term. In the end, we show possibilities of why we should or should not use this term.

Key Words

Victar Martsinovich, reality-dystopia, contemporary belorussian prose

Možno sme vstúpili do éry, kedy sa regres deje tým, že realizujeme antiutópie.
(Baudrillard)

Definícia pojmov utópia a antiutópia

Definície pojmu antiutópia sú pertraktované rôznymi autormi a literárnymi školami nejednoznačne, a preto sa na začiatku našich úvah obrátime k slovníkom, ktoré vysvetľujú daný pojem. Hyperlexikon literárnovedných pojmov Slovenskej akadémie vied antiutópiu definuje nasledovne: „Literárna antiutópia (prevrátená utópia, metautópia, dystópia) je špecifickým žánrom („antižánrom“) vedeckej fantastiky v modernej európskej literatúre 20. storočia. Podobne ako literárna utópia (z gréc. u = ne, topos = miesto, teda neexistujúce miesto) je založená na predstave o dokonale fungujúcich spoločenských pomeroch, budovaných na rovnosti občanov a vedeckom základe (v antiutópii je idea rovnosti občanov len zdanlivá, demokracia je potlačená  totalitou vládnucej skupiny jedincov)“ (Paštéková, SAV). V Oxfordskom slovníku nájdeme nasledovnú definíciu: „An imagined place or state in which everything is unpleasant or bad, typically a totalitarian or environmentally degraded one. The opposite of utopia.“ (Imaginárne miesto alebo štát, v ktorom je všetko nepríjemné alebo zlé, zvyčajne zaťažené environmentálnymi problémami alebo totalitárnymi praktikami. Opak utópie.) (Oxford Dictionaries).

Keďže antiutópia vychádza z utópie, rozhodli sme sa hľadať etymologický výklad slova utópia. Podľa našich skúmaní, najpresnejší rozbor ponúkol sociológ Zygmunt Bauman, ktorý vo svojom diele Tekuté časy poukazuje na to, že pojem vychádza z dvojice gréckych slov „eutopia“, ktoré znamená "dobré miesto", a „outopia“, ktoré znamená "nikde" (Bauman, 2008, s. 92). Utópiu by sme mohli definovať ako „dobré nemiesto“. Ak by sme pridali príponu "anti-", nastala by komplikácia. Slovenský filozof J. Kmeť poukazuje na dôležitý moment: „Keď sa dostaneme k pojmu antiutópia, môže nás to vtiahnuť do slovných hier: ou-topos = ne-miesto / anti-ou-topos = ne-ne-miesto = miesto. Avšak táto línia uvažovania nás nikam neposunie, preto je potrebné predponu "anti-" naviazať k eu-topos = dobré-miesto, čiže anti-eu-topos = ne-dobré-miesto (čím antiutópie bez debaty sú) a ou-topos v tomto dvojvýzname nechať nezmenené, čím by sme mohli prísť k veľmi predbežnej definícii antiutópie ako "nedobrého miesta", ktoré je "nikde" vo svete“ (Kmeť, 2016, s. 13-14). Nakoľko sa stotožňujeme s týmto tvrdením, teoreticky sa budeme odrážať od tejto definície.

Pre antiutópie je príznačné zasadenie deja do budúcnosti alebo do fiktívneho sveta, napr. iná planéta. Ako hovorí J. Baudrillard: „Uskutočnená utópia teda prestáva byť utópiou; keď je ne-miesto navštívené, ďalej nie je ne-miestom; už len miestom“ (Baudrillard, 2000, s. 120). Tento výrok by sme mohli aplikovať aj na antiutópiu.

Antiutópia vo svetovej literatúre

Otázka klasifikácie prvotných diel žánru antiutópia je rozdielna v závislosti od autora. Pojem dystopia, synonymum k antiutópii, prvýkrát nachádzame u Johna Stuarta Milla, ktorý ho využíva na opísanie situácie v Írsku. V literatúre sa však s antiutópiou, ako vymedzeným žánrom stretávame až neskôr v 20. storočí, no jeho znaky môžeme badať aj v skorších dielach, napríklad v satirickej novele J. Swifta Gulliverove cesty (1726) alebo Rabelaisovom románe Gargantua a Pantagruel (1532–1564). V 19. storočí sa objavujú literárne diela, ktoré už môžeme považovať za antiutópie, napr.: Paríž v 20. storočí (1863) od J. Verna či Stroj času (1895) H.G. Wellsa. Avšak antiutópiu ako literárny žáner zaiste najviac spopularizovali známi autori 20. storočia: George Orwell (románom 1984, napísaným v r. 1948), Aldous Huxley (Prekrásny nový svet, 1932), Ray Bradbury (451 stupňov Fahrenheita, 1953) či Jevgenij Zamiatin (My, 1920). Do tohto žánru môžeme zaradiť taktiež hru R.U.R. (1920) od Karla Čapka. V ruskom priestore sa tento žáner tešil obzvlášť silnému zastúpeniu. Prvky antiutópie môžeme nájsť v poviedke Argonauti (1904) A. Belého, v novele Republika na Južnom Kríži (1907) či v dráme Zem (1904) V. Briusova (Paštéková, 2013, s. 131).

Viktar Marcinovič – autor a tvorba

Po teoretickej časti prejdime k predstaveniu autora. Viktar Marcinovič, súčasný bieloruský spisovateľ, pôsobí ako pedagóg na Európskej humanitnej univerzite vo Vilniuse. Vo svojich románoch sa zaoberá témami: politika rusifikácie v Bielorusku, otázka slobody tlače v Bielorusku, negramotnosť, spoločenská nerovnosť a iné. V jeho románoch je prítomná ostrá sociálna kritika, ktorá sa prejavuje vtipom, iróniou, hyperbolami či karikatúrami. V románoch sa objavuje veľké množstvo intertextových odkazov, či už na bieloruských alebo celosvetovo známych spisovateľov. Jeho diela sú plné metafyzických, filozofických a semiotických obrazov. V rámci literárneho kontextu v Bielorusku sa autor pohybuje na poli súčasných spisovateľov, ktorí aktívne publikujú nielen články, ale aj svoje romány na internete. Ako bilingválny autor sa snaží „nestranne“ oslovovať všetkých čitateľov rovnako. Na jednej strane prvkami populárnej literatúry šokuje a zároveň získava nových fanúšikov, na strane druhej svojou filozofickou-psychologickou rovinou vnáša do populárnej literatúry značnú dávku intelektu.

Autor debutoval v roku 2009 antiutopickým románom Paranoja (Паранойя). Nasledovali romány: Sciudzony vyraj (Сцюдзёны вырай, 2011), Sfagnum (Сфагнум, 2013), Mova 墨瓦 (Мова 墨瓦, 2014), Ozero radosti (Озеро радости, 2016), Noč (Ноч, 2018). Môžeme povedať, že autor oslovuje masového čitateľa. Jeho tvorba je opisovaná ako syntéza masových a intelektuálnych znakov (Posokhin, 2015, s. 32). Kritici tiež konštatujú, že tvorba V. Marcinoviča je „postmoderná hra s populárnym kontextom“(Tamže, s. 32). Knihy sú písané jasným, čitateľným jazykom, ľahko dostupným pre široký kruh čitateľov. Niet preto divu, že meno spisovateľa sa za krátky čas stalo známym. Všetky jeho publikácie je možné čítať v dostupnej internetovej verzii, pretože podľa vyjadrenia V. Marcinoviča. „nastáva doba, kedy literatúra môže stratiť svoju fyzickú knižnú podobu, a knihy sa budú čítať už iba v online verzii“ (Vajman, 2017). Táto tendencia je aktuálna najmä v Bielorusku, kde papierové vydania kníh sú monopolizované štátnym aparátom. Je tiež dôležité dodať, že knihy V. Marcinoviča sa dajú stiahnuť bezplatne, čím sám autor „nabáda k pirátstvu" (Solonovič, 2011).

Autor bol za svoju prácu ocenený cenou Debiut Maxima Bordanoviča a je držiteľom diplomu Európskeho spoločenstva sci-fi literatúry (European Science Fiction Society) (Trefilov, 2018).

Román Paranoja

Knihu vydalo ruské vydavateľstvo ASТ (Moskva) v roku 2009. Román bol pôvodne napísaný v ruskom jazyku, neskôr bol preložený do bieloruštiny a ďalších európskych jazykov (angličtina, nemčina, fínčina), pričom bieloruská verzia románu je dostupná iba v online podobe. Kniha zožala veľký úspech, o čom svedčí aj recenzia Timothyho Snydera v The New York Review of Books.

Román je o láske dvoch ľudí v čase totality, kedy sú ľudia sledovaní. Mladý spisovateľ sa zamiluje do milenky prezidenta, čím sa stane terčom odpočúvania a prenasledovania. Zvrat nastáva, keď dotyčná milenka zmizne a hlavného hrdinu obvinia z jej zmiznutia a vraždy.

Hoci na začiatku autor spomína, že postavy v knihe sú vymyslené, v príbehu je niekoľko podnetných podobností s realitou. Minister štátnej bezpečnosti, a teda najvyššie postavená osoba vo vláde krajiny, je označovaný za posledného diktátora v Európe. Krajina, ktorú vedie, sa začína na písmeno „B“ a vlajka tejto krajiny je červeno-zelená. Hoci roky v románe sú opomenuté, reálie nasvedčujú tomu, že dej sa odohráva v dnešnej dobe. Geografické názvy, ako názvy ulíc, riek, budov, napovedajú, že ide o mesto Minsk (rieka Svisloč, Októbrové námestie, Palác Republiky, nákupné centrum GUM, Prospekt Nezávislosti, Komunistická ulica, BGU – Bieloruská štátna univerzita). V Minsku sa nachádza tiež ulica Karla Marxa, v knihe pretransformovaná na  ulicu Marx&Spencer (ul. im. Маrksa&Spensera). Spomína sa sviatok 3.7. ako Deň ľudu (v Bielorusku v tento deň oslavujú Deň nezávislosti Bieloruska, známy aj ako Deň Republiky). Môžeme skonštatovať, že príbeh sa odohráva vo fiktívnom svete, ktorý sa však nápadne podobá dnešnému Bielorusku.

Ďalší moment, ktorý nám napovedá, že reálie v románe sú podobné reáliám súčasného Bieloruska, nám pripomína zmiznutie troch nepriateľov ľudu: „...„pamätné dni“ sú vždy 16. deň v každom mesiaci, v deň kedy zmizli jeho hlavní nepriatelia – Serakovskij, Vrublevskij, Dombrovskij. Nepriatelia, ktorí sa buď ukradli sami, alebo boli zabití – to je jedno“ (Marcinovič, 2009). Mená postáv sú autorom vymyslené, je však zrejmé, že hovorí o zmiznutých oponentoch vlády A. Lukašenka, nakoľko od začiatku pôsobenia bieloruského prezidenta vo funkcii zmizli štyria predstavitelia opozície režimu. Dňa 16. septembra 1999 zmizol politik V. Gončar a biznismen A. Krasovskij. Toho roku záhadne zmizol aj bývalý minister vnútra J. Zacharenko. V roku 2000 sa zoznam zmiznutých rozrástol o novinára D. Zavadského. Neobjasnené prípady viedli k viacerým akciám podporujúcim demokratické a najmä bezpečné Bielorusko. Po šiestich rokoch od zmiznutia (zdroj: facebook, osobná komunikácia). (zdroj: facebook, osobná komunikácia).V. Gončara a A. Krasovského, 16. septembra 2005, vyšlo do minských ulíc 10 000 ľudí, aby si uctili ich pamiatku. Pamätné akcie sa opakovali aj v rokoch 2006, 2009, 2015 a 2016 vždy 16. septembra (poprípade októbra). Môže nám to slúžiť ako príklad, kedy autor síce spomína iné mená, no udalosti opisované v románe sa zakladajú na reálnych skutočnostiach.

Napokon, boj o prežitie sa neodohrával iba v príbehu, aj samotná kniha prešla skúškou ohňom, pretože deň po vydaní úplne zmizla z kníhkupectiev po celom Bielorusku. Dostupná bola iba online verzia, ktorá sa šírila medzi čitateľmi. Ten, kto sa chcel knihy zbaviť, však určite nepočítal s takým veľkým úspechom románu. Vďaka tomu že knihu zakázali, upútala na seba pozornosť. Autor sa k téme vyjadril pre rozhlasovú stanicu Deutsche Welle: „Mesiac po tom, čo zakázali Paranoju sa v New York Times objavil článok. Úrady pochopili, že v 21. storočí je nemožné pozastaviť šírenie textu. Keď niečo zakážete, tým viac sa tá vec stane populárnejšou a bude mať väčší dosah nma ľudí“ (Vajman, 2017). Hoci tento incident poskytol knihe istý typ reklamy a zapôsobil na čitateľské publikum, Marcinovič vidí v tejto pozícii isté nevýhody: „Spolu so statusom spisovateľa som získal aj status disidenta. Veľmi mi to prekáža. Nepáči sa mi rozprávať ako obeť. Lepšie by bolo, ak by sa kniha slobodne predávala, a ja by som robil rozhovor ako autor dobrého či zlého románu. Dochádza totiž k tomu, že všetky otázky, ktoré dostávam sa týkajú slobody slova v Bielorusku. Je to zlá situácia. Na tieto otázky odpovedám pre noviny, internet aj televíziu. Stalo sa to, že po zákaze predaja knihy, sa v nej všetci snažia nájsť príbeh o súčasnom režime, no ja ako spisovateľ som si dal iné ciele“ (Nomad, 2009).

Pocit paranoje

Názov knihy je úzko spätý s celým príbehom. Hlavných hrdinov neustále sprevádza pocit, že sú sledovaní, že nikdy nie sú sami. Pocit neistoty opisujú ako paranoju. Pocit paranoje nastáva napr. keď človek hľadí do auta s čiernymi sklami a nevie, kto alebo čo je vo vnútri: „Prišiel k autu, zahľadel sa do okna. Bolo čierne a nepriehľadné ako kov. Snažil sa spozorovať akýkoľvek pohyb, no videl iba seba samého. Uvedomil si, že ten odraz v okne, za ktorým sa snaží nájsť niečo racionálne, vysvetľujúce živočíšny strach, je nádherná metafora paranoje. Jeho paranoja prichádzala postupne vo vlnách, akoby zo žalúdka. Hovoril jej: Nič sa nedeje, auto mohlo prísť za hocikým iným“ (Marcinovič, 2009¹). Koná človek inak, keď sa domnieva, že ho ktosi sleduje? Mohli by sme si to priblížiť na koncepte panoptizmu Michela Foucaulta. V knihe Dozerať a trestať opisuje teóriu fungovania moci skrz pomyselnú stavbu tzv. Panopticon. Foucault vysvetľuje tento koncept nasledovne: „Na okraji je prstencová budova; v strede veža, ktorá má široké okná obrátené k vnútorným múrom prstenca. Budova je rozdelená na cely a každá z nich prechádza celou hrúbkou stavby; majú dve okná, jedno obrátené dovnútra k oknám veže; druhé okno je obrátené von a umožňuje, aby celou prechádzalo svetlo. Stačí teda do hlavnej veže umiestniť dozorcu a do každej cely zavrieť blázna, chorého, odsúdeného, robotníka alebo školáka. Je videný, ale sám nevidí; je objektom informácie, ale nie subjektom komunikácie. Hlavný účinok Panoptika: vštepiť uväznenému vedomie, že je stále viditeľný, čím sa zabezpečuje automatické fungovanie moci. Dosiahnuť, aby dozeranie bolo nepretržité vo svojich účinkoch aj vtedy, keď je ako činnosť sporadické... Panoptikum funguje ako isté laboratórium moci. Vďaka svojim mechanizmom pozorovania nadobúda účinnosť a schopnosť preniknúť do ľudského správania... Panoptikum treba chápať ako zovšeobecniteľný model fungovania, ako spôsob definovania vzťahu medzi mocou a každodenným životom ľudí“ (Foucault, 2004, s. 200-205). Foucaultov model panoptizmu rozširuje funkciu väznice Panoptika na celú spoločnosť, preto ho môžeme aplikovať aj do Marcinovičovej Paranoje, kde svet je postavený sa princípe neustáleho sledovania pre vytvorenie poriadku. Myšlienka, že môžeme byť sledovaní (ale nemusíme byť) iba prehlbuje pocit paranoje.

Znaky antiutópie v románe

Je nepopierateľné, že v románe sa nachádza niekoľko predmetných špecifík, ktoré charakterizujú literárny žáner – antiutópiu. Dej príbehu je zasadený do totalitného systému vlády. Tá má úplnú kontrolu nad svojimi „ovečkami“. Ide o tzv. anticipačný charakter, varovnú víziu deformovaného politického vývinu modernej štátnosti. Ak niekto začne vytŕčať, je sledovaný a zastrašovaný. Ak ani to nepomáha, nastáva perzekúcia a trest. Podobne ako v románe G. Orwella 1984 Veľký brat, tak aj v Paranoji svojich občanov sledujú „oči na plagáte“ s heslom: Vidíme. Počujeme. Vieme., ibaže tieto oči nepatria konkrétnej osobe, sú to oči (presnejšie uši) Ministerstva štátnej bezpečnosti (MGB). Pre literárne antiutópie je typický nešťastný koniec. Inak tomu nie je ani v prípade Paranoje, nakoľko hlavná postava skončí vo väzení. Príbeh sa tak končí dezilúziou, rozpadom ideálu, deštrukciou fantastického modelu sveta. Poskytuje čitateľovi pokrivený obraz reality,  ambivalentné uchopenie sveta, vykazujúce na jednej strane vlastnosti vedeckej fantastiky, na strane druhej mimetického stvárnenia reality. Ani čitateľ na konci románu sa nedozvie pravdu, autor necháva koniec otvorený. Na základe týchto znakov by sme mohli povedať, že ide o antiutópiu. Je tu však jedna „maličkosť“ - dej sa odohráva v súčasnom Bielorusku. Autor používa reálie, ktoré opisujú dnešnú spoločnosť. Tu sa teda otvára veľká polemika, ktorej sa budeme venovať ďalej.

Realistická antiutópia

Autor zaraďuje román Paranoja do ním vytvoreného literárneho žánru, ktorý nazval reality-antiutopija (reality-антиутопия). Termín by sme mohli preložiť ako realistická antiutópia alebo antiutópia reality. V románe autor vysvetľuje: „Špecifikum nášho storočia spočíva v tom, že antiutópie sa môžu písať na základe reálnych podkladov. Nie je potrebné vymýšľať 1984, stačí sa rozhliadnuť okolo seba“ (Marcinovič, 2009). Marcinovič nezachádza do ďalekej budúcnosti, aby nám ukázal možnú realitu za desiatky alebo stovky rokov. Pridŕža sa prítomnosti a poukazuje sa nedostatky každodennosti. V podstate nám hovorí, že v antiutópii môžeme žiť aj my: „V dnešnej dobe už nie je potrebné vymýšľať antiutópiu. Môžeme v nej prežiť väčšiu časť svojho života a niekedy pochopíme, že sme v nej žili až po určitom čase“ (zdroj: facebook, osobná komunikácia). Ak rozoberieme jednotlivé slová realita a antiutópia, môže nás to priviesť k zaujímavým záverom. Pripomeňme si najprv definíciu antiutópie, o ktorú sme sa opierali. Vychádzali sme z Baumanovho modelu anti-eu-topos = ne-dobré-miesto + ou-topos, čo nás priviedlo k definícii (o ktorú sa opieral aj J. Kmeť) antiutópie ako "nedobrého miesta", ktoré je "nikde" vo svete. Marcinovičov pojem reality-antiutopija by sa dal chápať ako „realistické nedobré miesto, ktoré je nikde“, čím sa dostávame do pozície contradictio in adjecto (keďže „nemiesto“ nemôže byť reálne). Možno teda hovoriť o antiutópii alebo iba o kritike reality? Celý rad antiutópií nám hovorí o tomto nemieste, ibaže v budúcnosti alebo vo fiktívnom svete (napr. na inej planéte). Ak hovoríme o nemieste, nemožno predsa uvažovať o realite. Lenže v takom prípade nás Marcinvičovo tvrdenie privádza k záveru, že hovoríme „iba“ o realite, ktorá je „zlá“. Mohlo by ísť skôr o kritiku reality. Z existujúcich literárnych žánrov alebo smerov by sme mohli siahať po pojmoch ako kritický realizmus alebo neorealizmus.

Nakoľko nás otázka klasifikácie pojmu reality-antiutopija veľmi zaujala, rozhodli sme sa kontaktovať priamo V. Marcinoviča. Keďže je na sociálnych sieťach aktívny, odpovedal nám na pár otázok. Na otázku, ako by definoval literárny subžáner reality-antiutopija, odpovedá: „Žijeme v dobe, kedy sa antiutópie môžu písať na základe reálnych podkladov, na základe toho, o čom si môžeme prečítať v novinách“ (zdroj: facebook, osobná komunikácia). Tvrdí, že iba „osviežuje termín, ktorý vymysleli spisovatelia-pesimisti v 20. storočí“ (Tamže). Dodáva, že „ak "utópia" sa odvodila od οὐ "ne" + τόπος "miesto", potom by sa "reality-antiutopija" mohla chápať ako "existujúce anti-ne-miesto". Dvojitý zápor sa neguje a "reality" mení vymyslený svet na skutočný. Môže teda ísť o tautológiu“ (Tamže).

Súhlasíme s tvrdením, že utópia a antiutópia sa dajú uskutočniť. Ak sa však už uskutočnia, potom už hovoríme o realite alebo skutočnosti. Už o utópii alebo antiutópii v spojitosti so súčasnosťou hovoriť nemôžeme. V takom prípade môžeme hovoriť o utópii alebo antiutópii iba ak uvažujeme o budúcnosti. Dovolíme si citovať niekoľko teoretikov v otázke utópie či antiutópie, s myšlienkami ktorých sa stotožňujeme. J. Baudrillard vo svojom diele Amerika píše: „Uskutočnená utópia teda prestáva byť utópiou; keď je ne-miesto navštívené, ďalej nie je ne-miestom; už len miestom" (Baudrillard, 2000, s. 162), ďalej dodáva: „Utopie se zde uskutečnila, antiutopie se zde stává skutečností“ (Tamže, s. 120). Oscar Wilde sa podľa slov Z. Baumana vyjadril: „Pokrok sa deje tým, že realizujeme Utopie“ (Bauman, 2008, s. 92), alebo Anatol France: „Bez Utopií dřívějších dob by lidé doposud žili v jeskyních, v bíde a nazí. Byli to právě utopisté, kdo načrtl obrysy prvního města... Z velkorysých snů se rodí blahodárné skutečnosti. Utopie je principem veškerého pokroku a pokusem o lepší budoucnost“ (Tamže, s. 93).

Ak V. Marcinovič hovorí, že v antiutópii môžeme prežiť aj celý život, potom aj pocit paranoje, ktorý je prítomný v románe, môže byť reálny. Aj Foucaultov model Panopticonu môže byť reálny. Aj prenasledovanie a odpočúvanie môže byť skutočnosťou. Autor píše o bieloruských reáliách. Samozrejme, beletriu nemožno považovať za literatúru faktu, je to však model uvažovania o realite, ktorý nám V. Marcinovič pFonúka. Preto nazýva román realistickou antiutópiou. Autor tvrdí, že prináša nové, „osviežujúce“ myšlienky a tendencie do súčasnej literatúry. Keď sa kriticky pozrieme na jeho definíciu, môžeme dospieť k záveru, že klasifikovanie románu Paranoja ako realistická antiutópia, nemusí byť presné. Po rozbore slovného spojenia, môžeme prísť k záveru, že jednotlivé slová stoja v pozícii contradictio in adjecto, pretože realita sa nemôže spájať s "nedobrým miestom", ktoré je "nikde" vo svete. Hovoríme potom skôr o realite ako takej, čím by sme mohli uvažovať o inej žánrovej klasifikácii románu.

Literatúra

BAUDRILLARD, J. Amerika. Praha: Dauphin, 2000.

BAUMAN, Z. Tekuté časy. Praha: Academia. 2008.

FOUCAULT, M. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava, Kalligram 2004.

KMEŤ, J. Antiutópia – cesta k strate slobody. 2016. Diplomová práca.

NOMAD, A. „Paranoja“, Viktor Martinovič. Newslab.ru 24.12.2009. Dostupné online: <>. [20.3.2019]

PAŠTEKOVÁ, S. Exprikácia pojmu antiutópia. In: Hyperlexikon literárnovedných pojmov. Ústav svetovej literatúry SAV. Dostupné online: <>.

PAŠTEKOVÁ, S. Moderna alebo „strieborný vek“ ruskej literatúry (1890-1910). In: Ruská literatúra 18.-21. storočia. Bratislava: Veda, 2013. 240 s. ISBN 978-80-224-1344-2

POSOKHIN, I. Victar Martsinovich´s Mova. In: Eastern Partnership Literary Review (2015), No.1:. s. 32. Dostupné online: <>. [27.10.2018]

SOLONOVIČ, A. Novaja kniga Martinoviča – roman s trojnym samoubijstvom avtora. Naviny.by. 16.6.2011. Dostupné online: <>. [2.11.2018]

TREFILOV, S. Viktor Martinovič: Snova stanem čitať, kogda utomiat gadžety. Komsomoľskaja pravda. 23.10.2018. Dostupné online: <>. [4.3.2019]

VAJMAN, T. Viktor Martinovič: Ja pytajus objasniť Belarus i poňať jejo. Deutsche Welle. 5.5.2017. Dostupné online: <>. [15.3.2019]

МARTINOVIČ, V. Paranoja. Мoskva: АSТ. 2009. Dostupné online: <>.

Význam slova „dystopia“. In: Oxford Dictionaries. Dostupné online: <>.

Mgr. Lucia Chudá pôsobí ako doktorandka v odbore slavistika na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Témou jej dizertačnej práce je Idiolekt V. Putina ako zdroj precedentných výrazov v súčasnom ruskom politickom diskurze. Okrem lingvokulturológie a politickej lingvistiky k vedeckým záujmom doktorandky patrí aj súčasná ruská a bieloruská próza.

Kontakt: chuda40@uniba.sk