Elena Nikolajová Kupferschmidtová

Abstract

The presented study offers insights into the question of intercultural communication tackled in the framework of the third-country nationals having the right to communicate in the language they understand for the purposes of communication with the relevant authorities of the country they are detained in case of their illegal stay in the country while being processed as the asylum seekers and detained in detention centres. The perspective of the language assistance as one of the fundamental human rights is employed with stress on the European Court of Human Rights judgments as binding documents shaping the provision of the language assistance at least at the European level.

Key Words

language assistance, fundamental human rights, intercultural communication, European Court of Human Rights, secondary legislation of the EU, asylum seekers, third-country nationals, interpreting, translation.

V roku 1950 bol prijatý Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej aj „EDĽP“), ktorý poskytuje záruky ochrany a ďalšieho rozvoja ľudských práv a základných slobôd. Integrálnou súčasťou predmetného dohovoru je v rámci článku 5 (právo na slobodu a bezpečnosť) a článku 6 (právo na spravodlivé súdne konanie) aj právo na tzv. jazykovú pomoc (angl. language assistance). Pod právom na jazykovú pomoc sa rozumie právo každého komunikovať v jazyku, ktorému rozumie v prípadoch, keď je dotknutá osoba (pre potreby predkladanej štúdie ide o štátneho príslušníka tretej krajiny) mimo územia svojej domovskej krajiny, a teda nerozumie úradnému jazyku krajiny, na ktorej území sa nachádza. Uvedené právo sa však vzťahuje na tých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli na území konkrétneho štátu z nejakého dôvodu zatknutí, a teda v rámci úradného styku s príslušnými orgánmi sú nútení s nimi komunikovať. Potrebu bližšie vymedziť obsah jazykovej pomoci reflektovala Rada Európskej únie v októbri roku 2010 prijatím Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní. Uvedená smernica poskytuje stručnú informáciu o najdôležitejších aspektoch poskytovania jazykovej pomoci, a tým stanovuje minimálne štandardy pre oblasť poskytovania jazykovej pomoci. Bližšie vymedzenie tejto oblasti s ohľadom na aplikačnú prax však ponúka predovšetkým judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý s cieľom zachovať a rozvíjať priestor slobody; bezpečnosti a spravodlivosti a v súlade so závermi predsedníctva zo zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999, a najmä s bodom 33 týchto záverov, orientuje svoju pozornosť predovšetkým na zásadu vzájomného uznávania rozsudkov a iných rozhodnutí justičných orgánov, ktorá by sa mala stať základom justičnej spolupráce v občianskych a trestných veciach v rámci celej Európskej únie, keďže posilnené vzájomné uznávanie a potrebná aproximácia právnych predpisov uľahčuje spoluprácu medzi príslušnými orgánmi a súdnou ochranou práv jednotlivcov.¹

Predmetom predkladanej štúdie je otázka poskytovania jazykovej pomoci v prípade zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín v detenčných centrách (v podmienkach Slovenskej republiky ide o útvary policajného zaistenia pre cudzincov, tzv. ÚPZC) a priebeh interkultúrnej komunikácie v kontexte detenčných centier pri zohľadnení vymedzení poskytovania takejto pomoci na základe rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva. Všetky rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva sú dostupné online v rámci databázy HUDOC². Pozornosť je sústredená predovšetkým na nasledovné: a) vymedzenie práva na poskytnutie služieb tlmočníka, b) právo na poskytnutie služieb prekladateľa, c) náklady súvisiace s poskytnutím služieb tlmočníka/prekladateľa, d) kvalitatívnu stránku poskytovaných služieb tlmočníka/prekladateľa, e) vedenie záznamov o poskytnutí služieb tlmočníka/prekladateľa pre potreby ďalšieho konania, f) zachovanie úrovne právnej ochrany (angl. non-regression).

1 Zaistenie v detenčnom centre/ÚPZC

V súlade s článkom 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť: „Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: (...) f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní“ (EDĽP, čl. 5 ods. 1 písm. f)³. Zákaz svojvoľného zadržania je zákazom absolútnym a bezpodmienečným v súlade s normami medzinárodného obyčajového práva (jus cogens)⁴ a z ktorých nie sú možné nijaké výnimky, a povinnosťou všetkých štátov je chrániť, vyšetriť a postihovať jeho používanie (erga omnes), ako je stanovené aj v článku 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach⁵ a súvisiacej judikatúry, článku 6 Charty základných práv Európskej únie⁶ a v národných ústavách a zákonoch jednotlivých členských štátov, keďže jednotlivé dohovory a protokoly týkajúce sa pozbavenia slobody a mechanizmy monitorovania prijaté na európskej a medzinárodnej úrovni dokazujú význam, ktorý tejto neporušiteľnej norme pripisuje medzinárodné spoločenstvo. V snahe zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv a slobôd a zároveň poskytnúť záruky ich dodržiavania, EÚ reflektovala úsilie členských štátov zlepšiť riadenie návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a to vo všetkých jeho rozmeroch s ohľadom na trvalé, spravodlivé a účinné vykonávanie spoločných noriem pre návrat a vypracovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, tzv. „návratovú smernicu“. Návratová smernica je kľúčovým dokumentom v oblasti migrácie, ktorá poskytuje jednotný rámec pre všetky členské štáty EÚ. Definovanie efektívnej návratovej politiky má zásadný význam pre získanie podpory pre také prvky, ako sú legálna migrácia a azyl.

V prípade zadržania štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci detenčných centier, v súlade s článkom 5 EDĽP ods. 2 musí byť „každý, kto je zatknutý, bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.“⁷ Každý cudzinec zaistený v detenčnom centre má právo na komunikáciu v rámci úradného styku s príslušnými orgánmi v jazyku, ktorému rozumie. Členský štát má teda povinnosť zabezpečiť tlmočníka s cieľom zaistenia štandardného postupu konania, t. j. aby štátny príslušník tretej krajiny v rámci všetkých procesných úkonov rozumel tlmočenému jazyku a mohol v ňom komunikovať. Právna úprava týkajúca sa noriem a postupov v oblasti komunikácie v rámci úradného styku so štátnymi príslušníkmi tretích krajín je vo všetkých členských krajinách obdobná, keďže ide o členské štáty EÚ, ktoré sa riadia spoločnou európskou legislatívou. V praxi je však predmetná právna úprava realizovaná s ohľadom na špecifické podmienky v jednotlivých krajinách.

2 Komunikácia v detenčných centrách/ÚPZC

Primárnym cieľom zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín v detenčných centrách je príprava a realizácia vyhostenia cudzinca do krajiny pôvodu alebo tranzitu alebo do krajiny, ktorá je podľa tzv. Dublinského systému zodpovedná za posúdenie žiadosti o azyl. Zaistenie vykonávajú príslušníci Policajného zboru (ďalej aj „príslušníci PZ“) a pobyt v detenčnom zariadení môže trvať (vo väčšine krajín) až jeden a pol roka, v prípade rodín s deťmi až šesť mesiacov. V prípade umiestnenia do detenčného zariadenia sú cudzinci povinní dodržiavať režim zariadenia. Dodržiavanie režimu zariadenia má vplyv na každodenné fungovanie cudzinca v prostredí detenčného centra a ovplyvňuje vzťahy a komunikáciu nielen s príslušníkmi PZ. Samotná komunikácia v kontexte detenčných centier prebieha v podstate na dvoch úrovniach: 1. komunikácia pre potreby úradného styku medzi zaistenými cudzincami a príslušnými orgánmi, 2. komunikácia, ktorá pokrýva každodennú komunikáciu (mimo úradného styku) medzi zaistenými cudzincami a príslušníkmi PZ, prípadne inými osobami, ktoré poskytujú cudzincom bez/odplatnú sociálnu podporu, či právne poradenstvo.

Právna úprava týkajúca sa noriem a postupov v oblasti komunikácie v rámci úradného styku je pri štátnych príslušníkoch tretích krajín vo všetkých zmienených krajinách obdobná, keďže ide o členské štáty EÚ, ktoré sa riadia spoločnou európskou legislatívou. Odlišná úprava sa dotýka predovšetkým nasledovného: 1. forma asistencie zo strany tlmočníka, t. j. tlmočník je fyzicky prítomný alebo tlmočenie prebieha prostredníctvom telefonických video, resp. audio hovorov; 2. úroveň poskytovaných tlmočníckych služieb závisí od jednotlivých členských štátov, t. j. tlmočenie realizuje vysoko kvalifikovaný profesionál alebo nekvalifikovaný dobrovoľník-neprofesionál, príslušník PZ alebo iný cudzinec zaistený v detenčnom centre, ktorý ovláda jazyk krajiny zaistenia.

Komunikácia mimo úradného styku nie je predmetom právnej úpravy ani na úrovni národnej legislatívy jednotlivých členských štátov EÚ v rámci vybraných krajín ani na európskej úrovni. Poskytovanie služieb tlmočníkov a kultúrnych mediátorov v prostredí detenčných centier mimo úradného styku je v niektorých krajinách zabezpečované s podporou mimovládnych a neziskových organizácií, ktoré majú k dispozícii profesionálov i dobrovoľníkov-neprofesionálov.

3 Komunikácia a právo na tlmočníka na základe rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva

Právo štátnych príslušníkov tretích krajín na získanie jazykovej pomoci by mali členské štáty udeľovať spôsobom, ktorý poskytuje dotknutej osobe konkrétnu a praktickú možnosť ju využiť. Ochrana základných ľudských práv zaručených v EDĽP v súvislosti s jazykovou pomocou sa v skutočnosti vykladá na základe potrieb a možností členských štátov. Ustanovenia týkajúce sa jazykov sú vypracované v širšom zmysle slova, čím sa umožňuje širší výklad, napr. „informovanosť“ sa môže vzťahovať na časové obdobie od 10 minút do 24 hodín od zadržania štátneho príslušníka tretej krajiny. Aj samotné tlmočenie je predmetom právnej interpretácie. Nie je jasné, či má tlmočník pomáhať úradom od okamihu zatknutia alebo v rámci ďalších fáz týkajúcich sa zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín. Nasledujúce otázky týkajúce sa jazykovej pomoci nie sú jasne definované v EDĽP, ani v sekundárnych právnych predpisoch EÚ:

1. Kedy sa musí poskytovať jazyková pomoc?
2. Aká je požadovaná forma poskytovania jazykovej pomoci, t. j. písomná forma (preklad) požadovaná ako dôkaz pre súdne konanie alebo ústna forma (tlmočenie) by vyhovovala požiadavkám súdu a potrebám vnútroštátnych orgánov?
3. Aký je časový rozsah, v ktorom by sa mali príslušné informácie poskytnúť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý žiada o azyl a ktorý je zadržaný v detenčnom centre/ÚPZC?
4. Ktoré časti dokumentácie by sa mali preložiť?
5. Existujú kvalifikačné kritériá relevantné pre výber tlmočníka? Aké sú kvalifikačné kritériá pre spôsobilosť tlmočníka/prekladateľa? Kto je zodpovedný za výber tlmočníka/prekladateľa?

Rozsah poskytovania jazykových služieb je pevne zakotvený v EDĽP a smerniciach EÚ. Vďaka judikatúre ESĽP je možné zužovať výklad vo všetkých členských štátoch, pretože rozsudky vydané ESĽP sú precedensmi, na ktoré sa budú vzťahovať všetky budúce súdne rozhodnutia súdov nielen na európskej úrovni, ale aj na úrovni jednotlivých členských štátov EÚ. Otázky jazykovej pomoci a interkultúrnej komunikácie boli predmetom mnohých rozsudkov ESĽP – do začiatku roka 2020 bolo evidovaných 176 zjavných porušení článku 5 ods. 2 EDĽP (pozri databázu HUDOC ESĽP). Avšak pre potreby predkladanej štúdie boli analyzované rozsudky, ktoré sa zásadným spôsobom pričinili o bližšie vymedzenie otázok súvisiacich s interkultúrnou komunikáciou so štátnymi príslušníkmi tretích krajín zaistených na území členských štátov EÚ. Ide predovšetkým o nasledovné rozsudky týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 2 EDĽP: rozsudok č. 51564/99 (Čonka v. Belgicko), rozsudok č. 13229/03 (Saadi v. Spojené kráľovstvo), rozsudok č. 13205/07 (Diallo v. Švédsko), rozsudok č. 34082/02 (Rusu v. Rakúsko), rozsudok č. 41015/04 (Kaboulov v. Ukrajina), rozsudok č. 30471/08 (Abdolkhani a Karimnia v. Turecko), rozsudok č. 36378/02. (Shamayer a iní v. Gruzínsko a Rusko), rozsudok č. 42310/04 (Nechiporuk a Yonkalo v. Ukrajina), rozsudok č. 4922/04 (Lazoroski v. bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko), rozsudok č. 12444/05. (Leva v. Moldavsko), rozsudok č. 11036/03 (Ladent v. Poľsko), rozsudok č. 60846/10 (Nowak v. Ukrajina), rozsudok č. 18114/02 (Hermi v. Taliansko), rozsudok č. 18913 / 03 (Husain v. Taliansko).

Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva boli vybrané na základe kritéria porušenia článku 5 ods. 2 EDĽP a zúčastnenými stranami boli členské štáty EÚ. Samotné prípady sa javia ako rozhodujúce pri formovaní poskytovania jazykovej pomoci v niekoľkých neskorších prípadoch, pretože sa uvádzajú ako relevantná judikatúra. Rozsudky spadajú do obdobia rokov 2005 – 2011. Rozsudky sú verejne prístupné na webovej stránke ESĽP. Celkový počet rozsudkov použitých pre potreby prekladaného príspevku, ktoré sú považované za relevantné zdroje na účely tejto štúdie je 14. Nasledujúce prípady významne ovplyvňujú spôsob, akým sa jazykové ustanovenia vykladajú:

• Diallo v. Švédsko – v tretej sekcii rozsudku ESĽP je právo na jazykovú pomoc postavené na úroveň právnej pomoci, a teda je nevyhnutné ho poskytnúť už vo fáze vyšetrovania, t. j. hneď pri zaistení na policajnej stanici.

• Čonka v. Belgicko – ako jeden z najvýznamnejších prípadov týkajúcich sa otázky jazyka a poskytovaných tlmočníckych služieb, v ktorom ESĽP rozhodol, že jedna osoba tlmočníka nemôže poskytovať tlmočnícke služby pre skupinu zaistených osôb. V rámci rozsudku je taktiež stanovené, že skupina zaistených osôb nemôže byť považovaná za jeden celok, a preto je potreba individuálneho prístupu záväzná nielen na účely právnej pomoci, ale aj pre poskytovanie tlmočníckych služieb.

• Saadi v. Spojené kráľovstvo – rozsudok sa týka stanovenia presného časového rámca pre poskytovanie jazykovej pomoci, keďže doposiaľ nebolo jasné, kto je zodpovedný za informovanie zadržaného o dôvodoch jeho zatknutia, t. j príslušník PZ alebo právny zástupca? Predmetom rozsudku je však aj forma poskytnutia informácii zaistenej osobe – ústna v. listinná forma, keďže povinnosť poskytnúť dôkazy o poskytnutí informácií zaistenej osobe sa v jednotlivých jurisdikciách členských štátov EÚ vykladá rôzne. Na základe rozsudku však v súčasnosti možno vychádzať zo záveru, že oneskorenie 76 hodín pri poskytovaní relevantných informácií (dôvody zaistenia) zaistenej osobe poskytlo opodstatnený dôvod na porušenie článku 5 ods. 2. Rozsudok stanovil maximálny časový rámec, ktorý je k dispozícii na poskytovanie informácií, a teda aj na poskytnutie jazykovej pomoci.

• Rusu v. Rakúsko – povinnosť poskytovať informácie „neodkladne“ je ponímaná ako povinnosť, ktorú by mal vykonávať príslušník PZ, ktorý zaistenie vykonáva. Predmetné ustanovenie však nezohľadňuje jazykovú spôsobilosť príslušníka PZ, ktorý zaistenie vykonáva. V praxi je teda sprostredkovanie informácií o niečo komplikovanejšie, a to predovšetkým pri zohľadnení skutočnosti, že väčšina štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí prichádzajú do členských štátov EÚ nehovorí svetovo rozšírenými jazykmi akými sú napr. angličtina, nemčina, francúzština atď. Z pohľadu tlmočníka je však nevyhnutné zohľadniť aj skutočnosť, že mnohí zo žiadateľov o azyl nemajú základné vzdelanie, a teda nerozumejú odbornému jazyku, aj keď tlmočník tlmočí v jazyku krajiny pôvodu štátneho príslušníka tretej krajiny.

• Husain v. Taliansko – rozsudkom ESĽP potvrdil, že bezprostredné poskytovanie informácií zo strany príslušných orgánov je postačujúce v ústnej forme, t. j. tlmočenie je postačujúce v procese poskytovania informácií zaistenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Na účely súdneho konania je však zvyčajne potrebný písomný preklad, pretože sa zvyčajne vyžaduje potvrdenie informácií v jazyku, ktorému zadržaný rozumie, spolu s dátumom a časom špecificky uvedeným na účely súdneho konania (pozri aj rozsudok v prípade Abdolkhani a Karimnia v. Turecko, rozsudok č. 30471/08 z 22. septembra 2008).

Jazyková pomoc je v praxi predmetom interpretácie jednotlivých krajín. Na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa ukazuje, ako možno do istej miery vykladať ustanovenia o jazykovej pomoci. Jazykové problémy sa často objavujú spolu so sťažnosťami porušenia článkov 5 a 6 a príležitostne v spojení s článkom 14 (zákaz diskriminácie). Aj keď ESĽP len zriedka zistil porušenie výlučne z dôvodu jazykových problémov, vyššie uvedené prípady mu poskytli príležitosť stanoviť základné zásady v pasážach, ktoré predstavujú konsolidáciu uplatniteľnej judikatúry.

4 Jazyková pomoc v kontexte konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany

Jazyková mediácia a poskytovanie jazykovej pomoci zostáva dôležitou a veľmi citlivou záležitosťou, pretože je neoddeliteľnou súčasťou azylového konania a má priamy a častokrát rozhodujúci vplyv na komunikáciu medzi príslušnými vnútroštátnymi orgánmi jednotlivých členských štátov EÚ. Pokiaľ ide o žiadateľov o medzinárodnú ochranu (azyl), každý žiadateľ (štátny príslušník tretej krajiny) musí porozumieť každej fáze procesu, aby mohol poskytnúť príslušným orgánom všetky relevantné informácie a tie následne boli schopné posúdiť a zohľadniť všetky skutočnosti nevyhnutné pre posúdenie individuálneho prípadu žiadateľa. Poskytovanie vysokých štandardov jazykovej pomoci v mnohých jazykoch stále zostáva výzvou pre mnohé členské štáty EÚ, najmä ak žiadateľ o azyl hovorí iba svojím materinským jazykom, ktorý patrí medzi málo rozšírené jazyky. Jazyková bariéra nesmie nikdy ovplyvniť ľudské práva štátnych príslušníkov tretích krajín a rozhodnutie vnútroštátnych orgánov o pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín na ich území. Informácie o opravných prostriedkoch by mali byť k dispozícii v jazyku, ktorému štátny príslušník tretej krajiny rozumie alebo o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie. Či sú informácie poskytované v písomnej alebo ústnej forme, závisí od prijímajúceho členského štátu. Vo väčšine prípadov sa informácie poskytujú vo forme letákov alebo referenčných materiálov. Možnosť štandardizovaných šablón by racionalizovala prácu správy a prispela by k transparentnosti a tiež by výrazne obmedzila náklady na tlmočnícke služby. Čiastočne tiež môže prispieť k vyriešeniu pretrvávajúceho problému súvisiaceho s nedostatkom tlmočníkov z a do menej rozšírených jazykov. Absencia kvalifikovaných a kompetentných tlmočníkov nie je predmetom tejto štúdie, zaslúži si však osobitnú pozornosť, keďže kvalifikačné kritériá sa medzi jednotlivými členskými štátmi zvyčajne líšia. Zabezpečenie kvality je však rozhodujúce z hľadiska ochrany prístupu pre jednotlivcov, ktorí majú obmedzené jazykové znalosti. Schopnosť účinne sprostredkovať význam, štýl a často aj tón pôvodného zdroja je veľmi dôležité, keďže môže ovplyvniť výsledky rozhovoru so žiadateľmi o azyl a následne aj pobyt v krajine. V niektorých prípadoch môžu tlmočníkom chýbať zručnosti potrebné na splnenie požiadaviek tlmočenia alebo niekedy jednoducho prekladajú nesprávne a takéto konanie sa neobíde bez vážnejších následkov pre žiadateľa o azyl. V dôsledku pretrvávajúcich problémov súvisiacich s nedostatkom kvalifikovaných tlmočníkov začalo mnoho krajín využívať audio/video konferencie s cieľom zabezpečiť, aby žiadateľ o azyl bol schopný komunikovať svoje požiadavky. Použitie tejto formy tlmočenia však nie je zo strany štátnych príslušníkov tretích krajín prijímané pozitívne. Medzi nedostatky možno radiť najmä nedostatok súkromia, neprítomnosť tlmočníka v mieste zaistenia - pričom táto skutočnosť má svoje psychologické pozadie, keď sa žiadateľ obracia na tlmočníka, ktorý mu má byť k dispozícii v konaní s príslušnými orgánmi a tlmočník sa nachádza na úradnom mieste vnútroštátnych orgánov namiesto toho, aby bol v detenčnom centre/ÚPZC. Keďže tlmočnícke služby sa poskytujú štátnym príslušníkom tretích krajín bezplatne a členské štáty sú zodpovedné za všetky náklady spojené s týmito službami, výber tlmočníkov vykonávajú aj vnútroštátne orgány. S ohľadom na skutočnosť, že tlmočníci sa pri určovaní významu preloženého prejavu väčšinou spoliehajú na vizuálne a zvukové narážky, použitie technológie, ktorá údajne často trpí zlou kvalitou zvuku alebo je prerušená počas pohovoru/vypočutia, je neadekvátna a spôsobuje frustráciu obom zúčastneným stranám, žiadateľovi o azyl aj zástupcom vnútroštátnych orgánov, a to najmä pri riešení emočne vypätých situácií. Je na rozhodnutí členského štátu, či poskytne písomný preklad príslušných informácií alebo ústny výklad, pokiaľ je obsah poskytovaných informácií zrozumiteľný pre štátneho príslušníka tretej krajiny a rozumie svojej súčasnej právnej situácii. Ustanovenie v článku 5 prepracovanej smernice o podmienkach prijímania 2013/33/EÚ vyžaduje, aby členské štáty vynaložili primerané úsilie na zabezpečenie prekladu do jazyka, ktorému dotknutá osoba skutočne rozumie, pričom absencia/nedostupnosť tlmočníkov do konkrétneho jazyka nie je dôvodom pre neposkytnutie predmetných informácií. V prípadoch mimoriadne zriedkavých jazykov, pre ktoré existuje objektívny nedostatok tlmočníkov môže byť vo výnimočných prípadoch uznaná výnimka. Členské štáty však majú povinnosť poskytnúť relevantné informácie týkajúce sa konania o azyle v najmenej piatich jazykoch, ktoré najčastejšie používajú alebo ktorým rozumejú nelegálni migranti vstupujúci do dotknutého členského štátu.

Záver

Právo na jazykovú pomoc patrí medzi základné práva zaručené EDĽP a je tiež zakotvené v sekundárnych právnych predpisoch EÚ, a preto je záväzné pre všetky členské štáty. Vďaka judikatúre ESĽP sa viac objasňuje poskytovanie jazykovej pomoci, resp. tlmočníckych a prekladateľských služieb a rozsah ich použitia je špecifikovaný pre potreby budúcich prípadov. Otázky týkajúce sa formy poskytovaných tlmočníckych a prekladateľských služieb na účely azylového konania zostávajú v rukách vnútroštátnych orgánov jednotlivých členských štátov a ich preferencie (ústna forma v. písomná forma), pokiaľ ich možno predložiť ako dôkazný materiál pre potenciálne konanie ESĽP. Nevyhnutnou podmienkou je však poskytnúť relevantné informácie do 24 hodín od zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, keďže osoba zaistená v detenčnom centre/ÚPZC má právo byť informovaná o dôvodoch svojho zaistenia a toto právo je súčasťou procesných záruk. Vymedzenie presného časového rámca pre poskytovanie informácií na vyššie uvedené účely do veľkej miery závisí od jazykovej spôsobilosti príslušníka PZ, ktorý vykonáva zaistenie, keďže podľa judikatúry sa uprednostňuje poskytnutie informácií v čase zaistenia. Pri tlmočení do jazyka, ktorému zaistená osoba rozumie, sa vo väčšine prípadov berie do úvahy úradný jazyk krajiny pôvodu štátneho príslušníka tretej krajiny. Výber tlmočníka zostáva v rukách vnútroštátnych orgánov a realizuje sa na základe vnútroštátnych právnych predpisov jednotlivých členských štátov. Spoločný rámec, pokiaľ ide o zabezpečenie kvality tlmočníckych služieb a kvalifikáciu jednotlivých tlmočníkov, zostáva nezodpovedanou otázkou, pretože kvalifikačné kritériá sa v jednotlivých členských štátoch líšia. Pokiaľ ide o počet tlmočníkov, ktorí sú k dispozícii pre skupinu štátnych príslušníkov tretích krajín (neurčitý počet osôb), obmedzenia nie sú výslovne stanovené. Na základe rozsudku č. 51564/99 z 5. februára 2002 v prípade Čonka v. Belgicko, v prípade ak jeden tlmočník poskytuje tlmočnícke služby pre skupinu osôb, nie je dodržaná povinnosť členského štátu individuálne posudzovať každý prípad samostatne. Rozsah poskytovaných informácií by mal umožniť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny pochopiť právne prostriedky nápravy a jeho súčasné právne postavenie.

Všetci štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú zaistení v detenčných centrách/ÚPZC čelia výzvam, ktoré priamo súvisia s ich ľudskými a procesnými právami a ktoré je potrebné komunikovať vo vzťahu k príslušníkom PZ a príslušným úradom na každodennej báze. Jazyková (a tiež kultúrna) bariéra situáciu štátnym príslušníkom tretích krajín zaisteným na území členského štátu, ktorého úradný jazyk zaistené osoby neovládajú, neuľahčuje. Právo na jazykovú pomoc a efektívne zabezpečenie interkultúrnej komunikácie je síce v súčasnosti postavené na úroveň právnej pomoci, ale v aplikačnej praxi sa ešte stále nemôže tešiť inštitucionálnej podpore a len postupne je bližšie špecifikovaná a interpretovaná aj vďaka judikatúre ESĽP.

Predkladaná štúdia je výstupom z projektu Akadémie Policajného zboru v Bratislave pod názvom Interkultúrna komunikácia so štátnymi príslušníkmi tretích krajín v útvaroch policajného zaistenia pre cudzincov (VYSK 241).

BIBLIOGRAFIA

NOVÁKOVÁ, I. et al. Interkultúrna komunikácia so štátnymi príslušníkmi tretích krajín v útvaroch policajného zaistenia pre cudzincov: Projekt./Rieš. výsk. úl. Iveta Nováková, spolurieš. Martina Binderová, spolurieš. Petra Ferenčíková, spolurieš. Emil Semjan, spolurieš. Patrik Ambrus, spolurieš. Jelena Ondrejkovičová, spolurieš. Klaudia Marczyová. [a i.]. 1. vyd. – Bratislava: Akadémia PZ – K jazykov, 2018. – 39 1.: dokumentácia 11 1. Vto.

ROSSATO, L. Migrant Inmates Mediating between Languages and Cultures. In: ANTONINI, R./CIRILLO, L./ROSSATO, L./TORRESI, I. (eds) Non-professional interpreting and translation: State of the Art and Future of an Emerging Field of Research. John Benjamins Translation Library, 2017. s. 415.

BRANNAN, J. ECHR case-law on the right to language assistance in criminal proceedings and the EU response, 2010. [online] [cit. 30.5.2020]. Dostupné na: e-justice.europa.eu/4_BrannanECHRcaselaw_EU_en%20(1).pdf.

NORSTRÖM, E. Community Interpreting in Sweden and its Significance to guaranteeing legal and medical security, 2010. [online] Dostupné na: <http://sens-public.org/articles/781/>.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953. Dostupné na: <https://www.upn.gov.sk/data/pdf/209-1992.pdf>.

Európsky dohovor o ľudských právach. Dostupné na: <https://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf>.

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Dostupné na: <http://www.ucps.sk/MEDZINARODNY_PAKT__o_obcianskych_a_politickych_pravach>.

Charta základných práv Európskej únie. Dostupné online na: <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:12016P/TXT&from=FR>.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní. Dostupné na: <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN-SK/TXT/?qid=1590867982362&uri=CELEX:32010L0064&from=EN>.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie). Dostupné na: <https://www.eur-lex.europa.eu/>.

Výročná správa úradu EASO o poskytovaní služieb tlmočníkov a kultúrnych mediátorov. Dostupné na: <https://www.easo.europa.eu/easo-annual-report-2018/43-providing-interpretation-services>.

Informácie o obstarávaní tlmočníckych služieb, kultúrnej mediácie a dištančného tlmočenia pre potreby úradu EASO. Dostupné na: <https://ted.europa.eu/udl?uri=TED:NOTICE:371706-2018:TEXT:EN:HTML&WT.mc_id=RSS-Feed&WT.rss_f=Printing+and+Publishing&WT.rss_a=371706-2018&WT.rss_ev=a>.

Informácie o obstarávaní tlmočníckych služieb pre potreby agentúry Frontex. Dostupné na: <https://ted.europa.eu/udl?uri=TED:NOTICE:94238-2019:TEXT:EN:HTML&WT.mc_id=RSS-Feed&WT.rss_f=Printing+and+Publishing&WT.rss_a=94238-2019&WT.rss_ev=a>.

Abecedný zoznam rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva

Abdolkhani a Karimnia v. Turecko, rozsudok č. 30471/08

Čonka v. Belgicko, rozsudok č. 51564/99

Diallo v. Švédsko, rozsudok č. 13205/07

Hermi v. Taliansko, rozsudok č. 18114/02

Husain v. Taliansko, rozsudok č. 18913/03

K.C. v. Rumunsko, rozsudok č. 46050/10

Kaboulov v. Ukrajina, rozsudok č. 41015/04

Ladent v. Poľsko, rozsudok č. 11036/03

Lazoroski v. bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko, rozsudok č. 4922/04

Leva v. Moldavsko, rozsudok č. 12444/05

Nechiporuk a Yonkalo v. Ukrajina, rozsudok č. 42310/04

Nowak v. Ukrajina, rozsudok č. 60846/10

Rusu v. Rakúsko, rozsudok č. 34082/02

Saadi v. Spojené kráľovstvo, rozsudok č. 13229/03

Shamayer a iní v. Gruzínsko a Rusko, rozsudok č. 36378/02

mjr. PhDr. Elena Nikolajová Kupferschmidtová, Ph.D., aktuálne pôsobí na Akadémii Policajného zboru v Bratislave, kde sa aktívne venuje téme interkultúrnej komunikácie pre potreby hraničnej a cudzineckej polície, prekladu a tlmočeniu právnych dokumentov a pedagogickej činnosti. V rámci agendy záchranných zložiek sa taktiež venuje otázkam terminológie pre oblasť bezpečnostných vied a medicíny.

Kontakt: elena.nikolajova@akademiapz.sk