Ivan Šuša – Patrizia Prando

Abstract

This paper analyses the concept of relation between national and transnational aspects in Italian Memoir Literature with the topic of Holocaust. The authors analyse this phenomenon in the texts of Primo Levi, important Italian Jewish writer and authentic witness of traumatizing experiences from concentration camps, as Holocaust survivor. The authors understand the transnational aspects of memoirs as an integral part of the phenomenon of diversity.

Úvod

Jestvuje niekoľko dôvodov, prečo sme sa rozhodli uvažovať o talianskej memoárovej literatúre s témou holokaustu vo vzťahu k národným či nadnárodným aspektom. Okrem nášho doterajšieho vedecko-výskumného záujmu o tento fenomén je to aj potreba poukázať na stále rastúce antisemitské a xenofóbne prejavy v spoločnosti, nárast popularity extrémistických skupín (porov. MAMMONE – GODIN – JENKINS, 2013), verbálne či fyzické útoky na predstaviteľov demokratických a ľudsko-právnych organizácií, kampane na sociálnych sieťach, znižovanie významu holokaustu a podobne. V neposlednom rade by sme si týmto príspevkom radi uctili aj významný deň v dejinách civilizovanej Európy – oslobodenie Osvienčimu a koniec vojny, ktorej 75. výročie sme si pripomenuli v roku 2020.

Tak, ako téma holokaustu traumatizuje slovenskú spoločnosť – najmä vo vzťahu k vzniku nového štátu a štátnej suverenity v roku 1939 so všetkými negatívnymi dôsledkami – rovnako rozdeľuje a traumatizuje aj demokratickú societu v Taliansku. Práve vydané reflexie senátorky Talianskej republiky Liliany Segre a jej osobné zážitky z koncentračného tábora Čierne more ľahostajnosti (Il mare nero dell´indifferenza), ktoré zostavil Giuseppe Civati, sú dôstojnou odpoveďou na nedemokratické, xenofóbne a antisemitské správanie vybraných skupín (nielen) talianskej spoločnosti.

Talianska memoárová literatúra s témou holokaustu

Dôležitou lektúrou, ktorá plní aj nosnú edukatívnu funkciu, sú memoáre z prostredia koncentračných táborov – či už z hľadiska autentického opisu ich fungovania (deskriptívna zložka), ako aj z hľadiska reflexívneho (estetická zložka). Ich žánrová hybridita ich stavia do pozície pomedzného žánru medzi umeleckou a vecnou literatúrou, pričom sa v nich prejavuje viacero dištinktívnych príznakov a špecifík na základe autorskej kategórie či konkrétneho prostredia (ku genologickým aspektom porov. POSPÍŠIL, 1986 a 1998).

Na rozdiel od slovenského literárneho prostredia, v ktorom síce po vojne vyšlo niekoľko memoárov (napríklad Lánikov Oswiecim – hrobka štyroch miliónov ľudí, Volanskej Stretnutie v lesoch, Schwalbovej Vyhasnuté oči či Škodovej Tri roky bez mena – denník väzenkyne koncentračného tábora v Osvienčime), resp. beletristicky spracovaných diel s témou holokaustu (Jašíkovo Námestie svätej Alžbety), talianske recepčné prostredie bolo uchránené od ideologických tendencií a vydávanie pamätí svedkov na internovanie v koncentračných táboroch bolo súčasťou edičného plánu s výchovno-edukatívnym cieľom. Dodajme, že v slovenskom literárnom prostredí sme sa k tejto téme i žánru (memoáre, pamäti) vrátili až po roku 1989 – teda s výrazným časovým odstupom (Leo Kohút, Juraj Špitzer, Hilda Hrabovecká, Margita Schwalbová, Blanka Bergerová, Viola Stern Fischerová a i.), nehovoriac o významnom literárno-dokumentačnom a historickom aspekte v tvorbe Rudolfa Vrbu (máme na mysli najmä na dielo Utiekol som z Osvienčimu – tá bola publikovaná najskôr v češtine a až potom v slovenčine). Osobitnou kapitolou sú diela našich autorov – emigrantov, ktorí publikovali svoje spomienky v zahraničí (Iboja Wandall-Holm, Katarína Winter, Max Stern a iní). Radi by sme tu tiež spomenuli meno Slovenky zo Žiliny (ktorá sa neskôr presťahovala do Čiech) Eriky Bezdíčkovej a jej spomienky Moje dlouhé mlčení.

Od skončenia vojny až doteraz vyšli v Taliansku stovky memoárov – a to rovnako od talianskych autorov (zväčša preživších holokaust alebo ako rozprávania o ich osudoch z pera zostavovateľov spomienok) alebo ako preklady cudzích memoárov do taliančiny. Keďže literárny vývin nebol prerušený žiadnou spoločensko-politickou ruptúrou a v krajine vládol slobodný vydavateľský proces, aj samotné dejiny talianskej literatúry sa vyvíjali lineárne. Memoáre (hoci – ako sme uviedli vyššie – sú pomedzným žánrom) sa stali nosnou a integrálnou súčasťou týchto dejín.

Na druhej strane je potrebné konštatovať, že počiatky memoárovej tvorby z prostredia koncentračných táborov neboli jednoduché ani v Taliansku – nie však z ideologických dôvodov. Ako hovorí jeden z najsignifikantnejších reprezentantov talianskej memoáristiky Primo Levi, „v ťažkom povojnovom období ľudia neveľmi túžili vrátiť sa v pamäti do oných bolestných, sotva ukončených rokov“ (LEVI, 2001, s. 23). Rukopis jeho diela Je to človek? dokonca všetky veľké vydavateľstvá hneď po vojne odmietli, až v roku 1947 ho publikovalo jedno malé vydavateľstvo. V roku 1958, teda už s určitým časovým odstupom od skončenia vojny a potrebou morálneho vysporiadania sa s minulosťou, vyšlo opäť (konkrétne vo veľkom vydavateľstve Einaudi) a získalo mimoriadny úspech čitateľov. Následne bolo preložené do viacerých jazykov, neznámy chemik Primo Levi sa stal vďaka dielu známym a uznávaným spisovateľom – očitým svedkom zverstiev v koncentračných táboroch, ktorý Talianom a Európanom pripomínal a zanechával toto memento. Autor, posmelený úspechmi u čitateľov, v literárnej a historickej societe, sa rozhodol pokračovať v publikovaní ďalej. Vydal diela Prímerie (La Tregua, 1963), Prírodné príbehy (Le storie naturali, 1966), Formálna chyba (Vizio di forma, 1971), Periodický systém (Il sistema periodico, 1975), Nastaviteľný kľúč (La chiave a stella, 1978), Lilit a iné príbehy (Lilit e altri racconti, 1981), Teraz alebo nikdy? (Se no nora, quando, 1982), Potopení a zachránení (I sommersi e i salvati, 1986).

Okrem Prima Leviho zanechalo v talianskej literatúre dôležitú stopu viacero ďalších autorov či autoriek. Za všetky spomeňme aspoň Lianu Millu, Giulianu Tedeschi či Giovanniho Melodiu.

Vzhľadom na ožívanie fašistických a antisemitských ideí, v ostatnej dobe silnie v talianskom kultúrnom prostredí potreba vzdelávania detí a mládeže prostredníctvom lektúry priamych a autentických spomienok ľudí preživších holokaust. Vychádzajú spomienky viacerých autorov, ktoré sú obsahovo, kompozične i jazykovo (štylisticky) upravené pre mladého či adolescentného čitateľa, napríklad Liliana Segre a Daniela Palumbo Pokým sa bude moja hviezda trblietať... (Fino a quando la mia stella brillerà) a Vytesajte si to do vášho srdca (Scolpitelo nel vostro cuore) – obe vyšli v taliančine v roku 2018 – či spomienky Tiny Anselmi Gabriella na bicykli (Gabriella in bicicletta), ktorá bola vo veku 17 rokov partizánskou spojkou a po vojne prvou ženou-ministerkou v histórii Talianska (dielo vyšlo v roku 2019).

Talianske memoáre s témou holokaustu v slovenskom preklade

Ako sme už naznačili, preklady talianskej memoáristiky s témou holokaustu do slovenčiny boli pred rokom 1989 veľmi sporadické, takmer neexistovali. Okrem všeobecne známych dôvodov – či už vnútropolitického, zahraničnopolitického či ekonomického (vnímanie židov ako náboženskej skupiny, ich emigrácia do novovytvoreného štátu Izrael, ich dovtedajší podnikateľský status v rozpore s politikou zoštátňovania a kolektivizácie a podobne) sa k tomu pripájali neraz osobné či špecifické dôvody. Aj slovenská memoáristika s uvedenou témou je až na výnimky pomerne málo zastúpená, nehovoriac o tom, že mnoho z autorov emigrovalo a memoáre vytvorili v zahraničí, neraz v cudzích jazykoch. Zástupnú funkciu zohrávala najmä beletristická tvorba s témou holokaustu, aj preto z uvedeného dôvodu nemôžeme a priori tvrdiť, že téme sa naši autori nevenovali.

Výrazná zmena nastáva až po novembrových spoločensko-politických zmenách, aj to sa k prekladom pristupovalo „výberovo“ – tento žáner prezentuje z talianskej literatúry v slovenskom recepčno-kultúrnom kontexte prakticky len Primo Levi, ktorého diela aspoň načas zaplnili pomyselné biele miesta v prekladovej produkcii s uvedenou tematikou. Z najdôležitejších Leviho prác by sme radi zdôraznili najmä preklady „nosnej trojky“, t. j. Je to človek? (2001), Prímerie (2002) a Potopení a zachránení s podtitulom Štyridsať rokov po Osvienčime (2003), ktoré funkčne doplnili aj ďalšie preklady, čím autorovu tvorbu slovenskému čitateľovi nielen priblížili, ale aj výraznejšie kontextualizovali. Jedným z nich sú napríklad Hovory s Primo Levim od Marca Belpolita v preklade do češtiny (v origináli vyšlo v roku 1997, v preklade v roku 2003). Dodajme, že téme prekladov talianskej memoáristiky do slovenského kultúrneho prostredia sa venujeme aj v našej kapitole, publikovanej v Miláne (porov. ŠUŠA-PRANDO, 2008), v ktorej tamojšiemu čitateľovi približujeme spoločensko-politické a historické pozadie prekladov memoárov s témou šoa, ako aj analýzu Leviho diel (v komparácii so slovenskými memoármi a literárno-kultúrnym kontextom).

Problémom recepcie Prima Leviho, ktorý sa stal vďaka prekladom do cudzích jazykov jedným z najznámejších talianskych autorov v zahraničí, bol v našom historicko-politickom a kultúrno-spoločenskom priestore aj jeho pomerne rázny a jednoznačný názor na porušovanie ľudských práv v Sovietskom zväze. V diele Je to človek? mu síce priznáva dôležitú úlohu pri oslobodení Osvienčimu a v boji proti fašizmu, no na druhej strane mu pripisuje charakteristiku autoritatívneho štátu (a to dokonca v kontexte s fašistickým Talianskom v rokoch 1924 až 1945 a nacistickým Nemeckom).

Splatiť dlh slovenskému čitateľovi (z dôvodu absencie memoárov z talianskeho prostredia) sme sa pokúsili aj my našimi prekladmi v dvojčísle literárno-kultúrneho časopisu Romboid (ročník 2017) v bloku Memento spoza ostnatých drôtov – neznáme talianske memoáre. Ponúkame v ňom základnú charakteristiku uvedeného žánru, exkurz do danej problematiky a v preklade do slovenčiny úryvky z diel Liany Millu Dym nad lágrom Birkenau (Il fumo di Birkenau, 1947), Giuliany Tedeschi Žena v lágri Birkenau (Una donna nel Lager i Birkenau. C’è un punto della terra, 1989) a Alda Carpiho Listy Márii (Denník z Gusenu – Diario di Gusen, 1993), vrátane medailónikov o jednotlivých autoroch (autor prekladov a medailónikov: Ivan Šuša).

Žiaľ, v slovenčine absentujú nielen preklady, ale aj samotné memoáre (teda ako zdroj) a vedecké štúdie, ktoré sa týkajú rómskeho holokaustu (aj keď v tomto prípade už vidíme pozitívne tendencie, keď sa začína o uvedenej téme hovoriť v médiách, stále ho označujeme ako „zabudnutý“, spomeňme jednu z mála publikácií k uvedenej téme od Wolfganga Benza Holokaust s doslovom Kataríny Hradskej, ktorý rieši aj prenasledovanie Rómov) či holokaustu gejov, ktorý ostáva prakticky úplne nepovšimnutý.

Primo Levi a (nad)národný fenomén holokaustu. Od národného k civilizačnému

Špecifickosť a kvalita Leviho memoárov spočíva okrem iného v prelínaní faktografických prvkov s naratívnosťou a vecnosti s umeleckosťou. Estetická hodnota jeho memoárov je v porovnaní s niektorými ďalšími prácami autorov tohto žánru naozaj výnimočná. Nielen preto, že mnohí z autorov nie sú či neboli profesionálnymi spisovateľmi, ale priamymi svedkami udalostí a ich cieľom bolo podať svedectvo o tom, čo videli a zažili. Aj samotný Levi sa vo svojich memoároch Je to človek? autodefinoval ako „autor-protagonista“ (LEVI 2001, s. 224). Levi je v rámci talianskej e európskej memoáristiky nepochybne výnimočnou osobnosťou (dovolíme si konštatovať, že v talianskom kontexte najvýznamnejšou) – umelecky a intelektuálne vyzretou. Analógia pekla koncentračného tábora v porovnaní s Danteho Peklom je pre taliansku literatúru (v užšom slova zmysle i pre literárnu komparatistiku) nosným estetickým momentom. Aj preto je Leviho Je to človek? intelektuálne čítanie, to však neznamená, že je určené len pre vybranú intelektuálnu societu. Práve naopak, autor sa snažil dielo podať tak, aby ho mohol čitateľ (a to nielen taliansky čitateľ) recipovať ako spojenie historických, politicko-spoločenských aspektov v symbióze s konkrétnymi ľudskými osudmi – Talianov, Poliakov, Francúzov, Grékov atď. Leviho postavy majú reálne mená – autor ich poznal, viedol s nimi dialóg, niektorých len pozoroval či porovnával. Levi má vyvinutý mimoriadny pozorovací talent, neunikli mu vonkajšie javy, no nosné sú opisy postáv a ich charakterov, ich vnútorný svet. Jeho jazyk je zámerne strohý (sám tento aspekt priznáva v Je to človek?, pričom dodáva, že je to „zdržanlivý jazyk svedka a nie patetický jazyk obete či rozhnevaný jazyk pomstiteľa“, LEVI, 2001, s. 225). Podľa literárneho historika Giulia Ferroniho je Levi „extrémne racionálny“ a „bez špecifických naratívnych efektov“ (FERRONI, 2017, s. 437-438). Spojenie strohosti jazyka, presnej deskripcie prostredia a postáv, silné reflexívne časti a umelecké pasáže, exkurzy do histórie a politiky, a socio- a psychologické ponory robia z jeho memoárov významovo i výrazovo komplexné dielo s jasným odkazom. Leviho memoáre sú o vine a treste, o nenávisti voči inakosti, (ne)odpustení a silnej viere v Boha. Jeho tvrdé slová podčiarkujú stav, v akom sa po vojne pri písaní svojich memoárov nachádzal a ako uvažoval: „nie, neodpustil som žiadnemu vinníkovi, ani v budúcnosti nie som ochotný nikomu z nich odpustiť...“ (LEVI, 2001, s. 226).

Levi je detailista, najmä v opisoch, ktoré majú za cieľ zobraziť autentické prostredie, v ktorom väzni žili. Jeho detail sa prejavuje i v pozorovaní, v deskripcii charakterov postáv-svedkov udalostí a zásadného rozporu v binarite dobra a zla. Autor sa pokúša porozumieť zmyslu udalostí, ktoré sa stali, vníma ich chronologicky v historickom exkurze – ako mašinéria moci rozhodovala o ľudských osudoch. Postavy zobrazuje v tragických momentoch, často v najkrajnejších životných situáciách, napríklad pri bitke o kus tvrdého chleba, pričom majstrovsky zobrazuje psychologický prerod človeka v binarite dobro-zlo, život-smrť, človek-mŕtvola. Nebojí sa byť expresívny – či už v opisoch situácií a postáv, ako aj v zovšeobecňujúcich úvahách. Ani jedna veta nie je v diele redundantná – dielo je prepracované tak, aby v čitateľovi ostala z každej kapitoly myšlienka, nad ktorou bude (či už počas lektúry, alebo po jej skončení) uvažovať. Čitateľa tematicky, časovo i priestorovo vedie, čo mu pomáha zorientovať sa v spleti udalostí a súvislostí. V úvahách, ktoré sú synergickou súčasťou memoárov, ide miestami až do persuazívnej roviny. Čitateľa sa však nesnaží presvedčiť o svojej pravde, no použitím logických argumentov, výňatkami z historických a archívnych dokumentov, ako aj priamym pozorovaním genius loci, núti čitateľa prísť k záveru, k hlavnej myšlienke.

Práve Leviho reflexie sú mimoriadne cenným literárnym, ako aj psychologickým materiálom. Autor chce odovzdať posolstvo tak, ako ho prežil, ako ho vnímal vtedy a ako ho vníma po skončení vojny. Istý časový odstup (no nie až tak výrazný) medzi zažitou skutočnosťou a jeho memoárovým spracovaním (Ferroni si všíma, že v diele sa alternuje prítomnosť, čo je reálne čas písania memoárov, a minulosť, teda čas zažitej skutočnosti), dáva priestor aj na širšie a komplexnejšie úvahy.

Aj keď autor v začiatkoch svojich úvah pripomína talianske aspekty (či už z hľadiska reálií, viny konkrétnych ľudí a podobne), postupne si začína uvedomovať, že tu nejde o taliansky, ale o širší, vopred a jasne pripravený civilizačný fenomén. Snaží sa vnímať rôznu realitu židov, pochádzajúcich z viacerých európskych krajín, porovnávať reálie, usúvzťažňovať ich so súdobou vnútro a medzinárodno-politickou situáciou počas vojny a po nej. Levi vlastne ponúka čitateľovi „jednoduchú a hroznú epopeju zničenej humanity“ (FERRONI, 2017, s. 438).

V Listoch Nemcom (Lettere ai tedeschi) vidíme štylistický a kompozičný odklon od predchádzajúcej časti diela Je to človek? Vznikol ako dodatok k týmto memoárom v roku 1976 (teda približne tridsať rokov od tragických zážitkov v koncentračnom tábore) vo forme otázok a odpovedí. Je škoda, že pri hodnotení a analýzach memoárov Prima Leviho, sa často na tento dodatok (ktorý je vlastne samostatnou záverečnou kapitolou kompozične i formálne oddelenou od knihy) zabúda – možno aj zámerne.

V tejto časti je autor oveľa viac persuazívny, jednoznačný a mimoriadne kritický. Práve tu sa už výrazne posúva od talianskeho aspektu k širším európskym a civilizačným aspektom. Postupne prechádza od konkrétneho k zovšeobecňujúcemu, od opisu hrôz jednotlivca v koncentračných táboroch sa posúva k úvahám o tragickej civilizačnej katastrofe. Už to nie je len človek („tu je boj o prežitie neúprosný, lebo každý je zúfalo a šialene sám“, s. 111), už to nie je len Talian, je to spoločnosť, sme to my všetci. Aj keď autor na jednej strane vinu zhmotňuje v konkrétnych menách osôb (Hitler, Mussolini a vykonávatelia ich rozkazov v koncentrákoch či ešte predtým v čase prijímania antižidovskej legislatívy), jeho pranieru sa však nevyhnú ani ľahostajnosť, pokryteckosť a egoizmus bez ohľadu na národ či národnosť.

Jednou z najsignifikantnejších častí je nepochybne časť, v ktorej autor rieši morálny problém, či Nemci a Spojenci vedeli o existencii koncentračných táborov a ak áno, prečo mlčali. Ide o individuálne zlyhanie jednotlivca/jednotlivcov, kolektívnu vinu, ľahostajnosť, obavu o seba samého? Autor sa pokúša porovnať situáciu vo fašistickom Taliansku, keď na rozkaz režimu zavraždili poslanca Matteottiho a danú aféru sa podarilo v priebehu niekoľkých mesiacov ututlať či dokonca otočiť realitu vo vlastný prospech. Pokiaľ však ide o utajenie existencie koncentračných táborov pred nemeckým národom, tu je už Levi skeptický, keď hovorí: „Celá krajina o tom vedela, tak ako vedela, že sa v Lágri trpí a zomiera“ (s. 228). Vychádza pritom aj z úvah bývalého väzňa z Buchenwaldu a neskôr univerzitného profesora politológie Eugena Kogona Esesácky štát (Der SS Staat), ktoré vo svojej knihe Levi cituje. Taliansky autor tvrdí, že „napriek rozličným zdrojom väčšina Nemcov nevedela, pretože nechcela vedieť, či skôr pretože chcela nevedieť“ (s. 231).

Autor v dodatkoch porovnáva aj nemecké koncentračné tábory s ruskými lágrami, uvažuje o fanatickej nenávisti nacistov a fašistov voči židom ako „averzie voči všetkým, ktorí sú iní ako my“ (s. 246). Celým dielom sa vinie základná otázka, prečo existuje antisemitizmus, prečo nemá hranice, akú úlohu tu zohráva propaganda, veda a jej prekrúcanie (vo vzťahu k rasám). Nenávisť a pohŕdanie, na počiatku len v ideách, symboloch či v podobe teoretických vyhlásení, sa podarilo doviesť až ku konkrétnej realizácii. Podľa Leviho bolo cieľom dokázať, že „židia, Rómovia a Slovania sú dobytok, bahno, odpad“ (s. 252). Antisemitizmus vníma ako súčasť neznášanlivosti, vystupňovaný aj vďaka „nacionalistickým a militaristickým sklonom nemeckého národa“ (s. 254).

Primo Levi odsudzuje ľahostajnosť ľudí (v zmysle ľahostajnosti ľudí voči tomuto fenoménu pred, počas vojny i po vojne). Dodajme, že tento výraz je nosný aj pre Lilianu Segre, ktorú ešte ako dieťa odvliekli do koncentráku, a vníma ho ako univerzálny a všeobjímajúci pojem bez ohľadu na štát a národnosť – ako ľudskú ľahostajnosť voči inakosti, zverstvám fašizmu a nacizmu a nenávisti. Segre sa neobáva „násilia tých, ktorých je málo, ale ľahostajnosti tých, ktorých je veľa“ (SEGRE, 2019, s. 24). Vníma ju ako „motor lokomotív, ktoré ťahali vagóny vlakov smrti“, ako ľahostajnosť voči tým, ktorí trpia, ako ľahostajnosť voči dôsledkom nášho konania, voči humanite a tomu čo reprezentuje, ale aj ľahostajnosť ako nedostatok empatie, solidarity a reakcie. Ľahostajnosť, ktorá opovrhuje zákonmi a teda i ľuďmi“ (SEGRE, 2019, s. 20, vlastný preklad). Autorka je však po desiatkach rokov skeptická a tvrdí, že ľahostajnosť ako taká sa nedá potrestať, verí však v silu edukácie, v odkaz preživších a s neustálym pripomínaním si fenoménu holokaustu.

Nadnárodný aspekt memoárov s témou holokaustu vo vzťahu k inakosti

Holokaust patrí nepochybne medzi fenomény, ktoré sa okrem spoločnej ideovej základne opierajú aj o špecifiká dotknutých krajín, ich obyvateľov, menšín i samotného politického zriadenia. Taliansky autor Giancarlo Elia Valori vo svojej knihe Antisemitizmus, holokaust, popieranie (Antisemitismo, olocausto, negazione) hovorí o rôznych postojoch a prístupoch jednotlivých vlád, prijímaní antižidovskej rasovej legislatívy, perzekúcií obyvateľov, kolaborantstve s režimom či naopak o statočnom demokratickom odmietaní represálií zo strany občanov. Takto opisuje situáciu vo viacerých krajinách, napr. v Španielsku, Portugalsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku, v balkánskych krajinách či v Rusku.

Okrem geograficko-politických špecifík musíme mať na zreteli ďalší aspekt. Talianska vedecká societa, či už v oblasti histórie, antropológie alebo literárnej vedy, venuje v ostatnom čase výraznú pozornosť holokaustu ako fenoménu, ktorý sa netýkal len židovskej komunity (aj keď určená propaganda, prijatá legislatíva a počet obetí svedčia jednoznačne o cielenej politike voči židom), ale aj ďalších skupín, ktoré z rôznych dôvodov nevyhovovali režimu v zmysle doktríny čistej rasy. Niektorí z vedcov dokonca hovoria o „holokaustoch“ (Francesco Soverina), čím chcú zdôrazniť aj diferentný prístup režimu k jednotlivým skupinám či menšinám, ktorých sa tento fenomén dotkol. Vedci z viacerých talianskych univerzít (konkrétne ide o 16 kolegov z desiatich rôznych univerzít, inštitútov a archívov) v roku 2003 vydali publikáciu pod názvom Holokaust/Holokausty. Vyhladzovanie a pamäť (Olocausto/Olocausti. Lo sterminio e la memoria), do ktorej zozbierali materiály a štúdie, týkajúce sa holokaustu Rómov (Marco Tomasone), gejov (Valentina di Palma) a jehovistov (Paolo Piccioli). Súčasťou uvedených štúdií sú aj analýzy dostupných dokumentov, nariadení, mapiek, listov, memoárov. Aj Giorgio Giannini v monografii Zabudnuté obete (Vittime dimenticate) venuje špeciálnu pozornosť perzekúciám a vyhladzovaniu vyššie uvedených skupín, pričom k Rómom, homosexuálom a Svedkom Jehovovým pripája aj zdravotne postihnutých a nevyliečiteľne chorých. Hovorí doslova o genocíde Rómov, ich kategorizácii, represáliách až po ich internovanie do koncentračných táborov z rasových dôvodov. (Pred rokom 1989 sa u nás dokonca razila téza o prenasledovaní Rómov pre ich asociálne správanie a kriminalitu, nie pre etnický pôvod, Norimberské zákony však jednoznačne hovoria o židoch a Rómoch ako o elementoch, ktoré zabraňujú čistote rasy). V podobnej štruktúre pracuje v monografii aj s deskripciou a analýzou ďalších spomenutých menšín (v časovo-príčinných súvislostiach, napr. v období pred nacizmom, počas fašizmu v Taliansku, dôsledky legislatívy a podobne).

Dodávame, že aj vo Valoriho a aj v Gianniniho knihe sa hovorí aj o slovenských špecifikách. Valori si všíma v súvislosti so „štátnym antisemitizmom“ najmä jeho „náboženský ako rasový charakter“ (s. 139), aj keď len v počiatkoch, a aj to, že „samotní obyvatelia sa javili menej antisemitskí ako sa predpokladalo“ (s. 140). Giannini si zasa všíma naše represívne opatrenia proti Rómom (tie sa diali najmä na našom území vo vyhladzovacích a pracovných táboroch).

Záver

Holokaust sa stáva komplexným problémom, ktorý sa svojou podstatou a charakteristikami prelína viacerými vednými odbormi, s použitím rôznych prístupov a metód, a (okrem tých exaktných, ktoré slúžia na zdokumentovanie jeho príčin a dôsledkov) v literatúre aj ako fenomén, ktorý dáva priestor reflexiám a individuálnym spovediam ľudí, ktorí prežili jednu z najotrasnejších tragédií ľudskej civilizácie. O to viac je našou úlohou, aby sme aj prostredníctvom prekladov a analýz diel z cudzích literatúr, z talianskej nevynímajúc, približovali slovenskému čitateľovi osudy židov a ďalších skupín, ktorých sa táto tragédia dotkla. Talianske memoáre z obdobia holokaustu sú pre nás špecifické v tom, že reflektovali situáciu priamo v krajine, v ktorej sa zrodil fašizmus. Memoáre nám ukázali, že nie sú zamerané len na špecifické talianske prostredie či reálie, ale svojou podstatou a odkazom presahujú úzko nacionálny kontext. Niektoré z nich opisujú i slovenské prostredie či slovenské postavy, napríklad v prípade Liany Millu. (Aj známa Vrbova a Wetzlerova Správa z Osvienčimu bola preložená do taliančiny s historicko-spoločenským predslovom pre talianskeho čitateľa.)

Navyše, tieto memoáre nám ponúkajú aj neznáme okolnosti a príbehy menšín, o ktorých sa v slovenskom recepčno-kultúrnom kontexte vie málo, či dokonca vôbec. Aj preto je úlohou nielen historikov, ale aj literárnych vedcov a prekladateľov (z vedeckého hľadiska translatológov), aby sa tejto téme venovali. A to najmä v súčasnej dobe, keď na nás a našu spoločnosť – a to bez ohľadu na hranice národných štátov – číha nacionalizmus, xenofóbia a neofašizmus. Za dôležitý považujeme v tejto súvislosti Leviho odkaz, ktorý je aktuálny i dnes – podľa autora nesmieme zabúdať na to, že ani po vojne nebol fašizmus mŕtvy, bol „len skrytý, zakuklený a zlienil sa z kože“ (s. 225).

Literatúra

FERRONI, G. Storia della letteratura italiana. Il Novecento e il nuovo millenio. Vol. IV. Milano: Mondadori, 2017.

GIANNINI, G. Vittime dimenticate. Viterbo: Stampa Alternativa/Nuovi Equilibri.

LEVI, P. Je to človek? Prel. Terézia Gašparíková. Bratislava: Agora, 2011.

LEVI, P. Potopení a zachránení. Štyridsať rokov po Osvienčime. Prel. František Hruška. Bratislava: Agora, 2003.

LEVI, P. Prímerie. Prel. Terézia Gašparíková. Bratislava: Agora, 2002.

MAMMONE, A. – GODIN, E. – JENKINS, B. Varietes of right-wing extremism in Europe. London and New York: Routledge, 2013.

MILLU, L. Il fumo di Birkenau. Firenze: Giuntina, 2005.

POSPÍŠIL, I. Genologie a proměny literatury. Brno: Masarykova univerzita, 1998.

POSPÍŠIL, I. Labyrint kroniky. Brno: Blok, 1986.

PRANDO, P. – ŠUŠA, I. Persecuzione del diverso e propaganda razziale. Brno: Tribun EU, 2013.

SEGRE, L. A cura di Giuseppe Civati. Il mare nero dell’indifferenza. Gallarate: People, 2019.

SEGRE, L. – PALUMBO, D. Fino a quando la mia stella brillerà. Milano: Mondadori, 2018.

SOVERINA, F. Olocausto/Olocausti. Roma: Odradek, 2003.

ŠUŠA, I. Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre. Brno: Tribun a FF MU, 2009.

ŠUŠA, I. – PRANDO, P. Le traduzioni di Primo Levi nel contesto interletterario slovacco-italiano. In: BUSETTO, L. (ed.) La traduzione come strumento di interazione culturale e linguistica, Milano: Qu.A.S.A.R a Università di Genova, 2008, s. 295 – 314.

TEDESCHI, G. C’è un punto della terra...Una donna nel lager di Birkenau. Torino: Loescher Editore, 1989.

VALORI, G. Antisemitismo. Olocausto. Negazione. Milano: Mondadori, 2007.

VRBA, R. I protocolli di Auschwitz. Aprile 1944: il primo documento della Shoah. Milano: Bur Saggi, 2008.

Štúdia je výstupom projektu VEGA č. 1/0214/20 Slovensko-talianske vzťahy po roku 1989 v kontexte prekonávania recepčnej tradície a vzniku nových recepčných modelov (2020-2022).

Doc. PhDr. Ivan Šuša, Ph.D., sa habilitoval v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo. Doktorát z literárnej komparatistiky (program filológia) obhájil na Ústave slavistiky FF MU v Brne u prof. Iva Pospíšila. Vedecky sa venuje slovensko-talianskym medziliterárnym vzťahom a umeleckému prekladu. Hlavnou líniou jeho výskumu je holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre. Už druhý akademický rok pôsobí na Bolonskej univerzite, kde vyučuje slovenský jazyk, kultúru a reálie Slovenska.

Dott.ssa Patrizia Prando, PhD., je talianska politologička, pôsobiaca na Slovensku. Študovala politické vedy na Janovskej univerzite v Taliansku, doktorát z teórie politiky získala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vedecky sa venuje oblasti politického myslenia a ideológie, politických strán a politickej komunikácie.

Kontakt: ivan.susa@unibo.it, patrizia.prando@umb.sk