Dobrovoda už v názve zdôrazňuje prvú osobu rozprávača a pri tom zostáva, voliac kurzívou písanú priamu reč rovno do prúdu detského rozprávania, ktoré sa začína v čase rozvodu rodičov a uprostred pocitu neistoty a strachu. Všetko, čo chlapec zažíva je vlastne nepríjemné a drsné, a predsa sa neustále ako čitatelia pohybujeme na hranici spontánneho smiechu. To, čomu sa pri pikaresknom románe hovorilo šibalstvo, treba u Dobrovodu niečím nahradiť, pretože toto slovo akosi nezapadá do drsného výrazového arzenálu súčasného, či ešte socialistického človeka. Dobrovoda však píše len to, čo ľudia hovoria a v tom má pravdu, že takto hovorí dnes už možno väčšina. Je to teda tá najtypickejšia reč a zachytáva veľmi presne dnešnú mentalitu. Autor zvolil pre svoje rozprávanie detský pohľad, nie však naivný, ale presne prenikavý, aký mávajú múdre deti, ktoré veľmi dobre vedia, čo sa kedy deje. Chlapec – rozprávač si teda vyberá z mnohých replík tie, ktoré charakterizujú ordinárnu, ale bystrú a trefnú matku, realistickú, múdru babičku, trochu slabého a pokryteckého otca, herca „s mnohými hlasmi“ a mnohé drobné epizodické postavy, ktoré spolucharakterizujú opisované prostredie.

Len málokedy autora prichytíme pri používanom vtipnom spojení alebo už známom vtipe. Väčšinou je to originálny, zo situácie alebo z jazyka vyplývajúci humor. Neovládateľne mu podliehame, pretože sa pohybuje presne na hrane tragiky a komiky. Autor je v tomto skutočne virtuóz.

Dobrovoda odľahčil obyčajný svet od sústavného nič neznamenajúceho rozprávania. Vyberá zvláštnosti, ktoré sú v živote dosť tristné, ale v jeho podaní sú štipľavo a melancholicky komické (dementní starí ľudia, manželstvá, ktoré nefungujú, animozity, ktoré trvajú celý život a už sa iba stále „javia“, bez toho, že by niekoho znepokojovali).

Humorné príbehy – exemplá – vyplývajú vždy zo situácie: „...lebo tatko hneď začal hovoriť o tom, ako nemá matku, syna, ani ženu. A dopadne ako starý Bilčík, ktorého otáčali do rohu a prikrývali dekou ako papagája. Stále hovoril do rohu a nikto ho nepočúval. Tricet rokú ho vždy , keď niečo začal hovoriť, hneď odviezli do rohu a tam mohol vyprávať , čo chcel.“ (s. 81) Ale to je len príklad za všetky, ktoré tak naraz, briskne a presne zachytávajú vulgárnu mentalitu, prevahu hrubej sily, ktorá umožňuje získať priestor v živote, ktorý je práve takýto.

Detská optika ponúka mnohé smiešne situácie a z neporozumenia neznámych slov vyplývajúce šarmantné, milé a smiešne myšlienkové kombinácie: „Pamätáš, keď si bol malý, myslel si si, že v krematóriu sa krémuje. A tak ti ani nevadilo, keď postupne všetci blízki odchádzali...“ – hovorí autor k sebe samému v druhom predslove.